sv.Mikuláš sa zjavil v Lutine

Ľutina – okres Sabinov, leží na južnom svahu Čergovského pohoria v doline potoka Ľutinka. Vznik obce sa spomína od roku 1330.
Gréckokatolícky chrám Zosnutia Presvätej Bohorodičky postavený v rokoch 1896-1900.
Rok 1851 bol začiatkom nových dejín Ľutiny i celej gréckokatolíckej eparchie. Boli to zjavenia, ktoré spôsobili, že sa Ľutina stala najväčším mariánskym pútnickým miestom gréckokatolíkov na Slovensku.

Tradícia o zjaveniach na Ľutinskej hôrke hovorí toto: 1
19. augusta 1851 ráno, asi okolo deviatej hodiny, na sviatok Premenenia Pána (podľa Juliánskeho kalendára bol teda sviatok) išla Zuzana Feketová s tromi deťmi zbierať huby na Ľutinskú hôrku.
Keď prišla na miesto, kde teraz stojí pri prameňovej kaplnke kríž, naľakaná si kľakla na zem, lebo zbadala v bezprostrednej blízkosti slávnostne oblečeného biskupa, ktorý sa podobal na sv. Mikuláša zobrazeného na ikone miestneho ikonostasu. Biskup sa prísnym pohľadom pozrel na preľaknutú ženu a karhajúcim hlasom povedal: „Dnes je veľký sviatok Pána, zbožný ľud je v chráme, spieva na liturgii a ty tu zbieraš huby?“ 2
Zuzana so strachom odpovedala: „Otče, ja viem, že je dnes sviatok, ale ja som chudobná žena, mám tri deti a nemám im čo dať k obedu na stôl.“ Svätec pokračoval: „Aj včera si mohla nazbierať huby, nie dnes ráno! Preto Boh trestá ľudstvo, lebo si neváži nedele a sviatky a namiesto chvály svojimi ústami uráža Boha. Na pamiatku nášho stretnutia sa tu má postaviť svätý kríž. Toto všetko povedz svojmu duchovnému otcovi.“
Potom svätec zmizol. Deti nevideli nič, ale boli tiež prestrašené, lebo videli naľakanú matku. No zakázala im o tejto udalosti hovoriť. Ani duchovnému otcovi Zuzana nepovedala nič.
Svätec sa jej potom zjavoval na ceste, v lese a upozorňoval ju, aby splnila jeho príkazy. Povedal jej, že ak nepostavia na určenom mieste kríž, onemie. Nakoniec sa odhodlala všetko povedať miestnemu kňazovi Štefanovi Rojkovičovi. On jej ale neuveril. Neuverili jej ani ľudia a nazvali ju „bláznivou Zuzanou“.
Jedného dňa ráno, keď zvonili na Anjel Pána, sa Zuzane doma opäť zjavil svätec s posledným upozornením. Hneď vybehla k richtárovi, aby sa na neho prišiel pozrieť. Keď ta prišli, richtár nič nevidel, ani nepočul a preto Zuzanu tiež považoval za bláznivú. Lenže v ten deň onemela. Hneď zavolali lekára, prišiel úradný lekár, prešovský lekár a psychológ z Košíc. Tí zistili, že Zuzana je telesne a duševne zdravá a že strata reči je záhadná – nevysvetliteľná.
Otec Š. Rojkovič sa rozhodol dať urobiť kríž a postaviť ho tam, kde to podľa Zuzany svätec prikázal. Sám ho čoskoro posvätil. Pri posviacke zvolala Zuzana zreteľným hlasom: „Opäť ho vidíme.“ Otec Š. Rojkovič ju upokojil slovami: „Buď spokojná, aj ja ho vidím.“ Od tejto chvíle začala Zuzana rozprávať a miestny duchovný i veriaci jej uverili.
Po týchto udalostiach Zuzana skoro denne chodila do lesa. Jedného dňa sa jej opäť zjavil sv. Mikuláš na mieste, kde teraz stojí kríž pri hlavnej kaplnke. Požiadal ju, aby odovzdala otcovi duchovnému odkaz, aby na mieste ich stretnutia bola postavená kaplnka zasvätená Usnutiu Presvätej Bohorodičky. Na dôkaz ich stretnutia daroval sv. Mikuláš Zuzane ikonu Bohorodičky, ktorú mala dať duchovnému otcovi, ako podklad obrazu pre budúcu svätyňu. Zuzana ikonu zaniesla o. Š. Rojkovičovi. Ten zvolal kurátorov, richtára, svedkov a spoločne dali ikonu do pokladne, ktorú zamkli. Jeden kľúč ostal na fare a druhý u hlavného kurátora.
Na druhý deň išla Zuzana na to isté miesto, kde ju už čakal sv. Mikuláš. Opäť jej daroval takú istú ikonu Bohorodičky. Zuzana aj túto odniesla na faru. O. Š. Rojkovič zvolal kurátorov a svedkov, medzi ktorými bol prítomný aj rímskokatolícky kňaz z Pečovskej Novej Vsi. Otvoriac pokladnicu s úžasom zistili, že tam prvá ikona nie je. Táto udalosť im pomohla uveriť. Aj rímskokatolícky kňaz si pred Zuzanou kľakol a prosil ju o odpustenie, pretože jej predtým tiež neveril a vysmieval sa jej.
O týchto udalostiach spísali zápisnicu, ktorú o. Š. Rojkovič poslal na Gréckokatolícky biskupský úrad v Prešove.
Nasledovalo dôkladné vyšetrovanie biskupským úradom a krajským lekárskym kolégiom. Zistilo sa, že Zuzana je duševne i telesne zdravá a že obsah zjavenia v ničom neprotirečí vieroučným a mravným zásadám Katolíckej cirkvi.
Výsledky vyšetrovania boli poslané do Ríma na príslušnú kongregáciu, ktorá ich schválila. 24. mája 1855 poslal Svätý Otec Pius IX. Apoštolské breve, 3 kde sú vypísané všetky odpustky, ktoré možno na Ľutinskej hôrke získať.
Text breve znie:


PIUS IX. Pápež

na trvalú pamiatku
K zveľadeniu náboženstva veriacich a k spáse duší z nebeských pokladov Cirkvi, vedení zbožnou láskou, milosrdne v Pánovi udeľujeme všetkým a jednotlivým kresťanským veriacim oboch pohlaví ozaj ľutujúcim, keď pristúpili k svätej spovedi a nasýtili sa svätým prijímaním, ktorí zbožne navštívili gréckokatolícky kostol na území obce Ľutina Prešovského biskupstva, nedávno vystavaný k úcte Bohorodičky Panny do neba vzatej, v deň kedy podľa toho rítu sa slávi sviatok nanebovzatia Panny Márie a ďalších sedem dní bezprostredne nasledujúcich v jednotlivých rokoch, a tam vyslali zbožné modlitby k Bohu za svornosť kresťanských panovníkov, za vykynoženie bludov, za povýšenie Svätej Matky a Cirkvi. Každý kresťanský veriaci môže získať raz plnomocné odpustky a odpustenie všetkých hriechov, keď to predpísané vykoná hociktorého roku, ktorý si sám vyvolí.
Okrem toho veriacim, ktorí skrúšeným srdcom navštívia uvedený kostol v hociktorý z ôsmich dní a na hore uvedené úmysly sa pomodlia, zmenšujeme im sedem rokov a toľko isto kvadragén4 im uložených, alebo iné z hociktorých kajúcich pokút zvyklou formou Cirkvi. Nič protivného tomu nemôže byť na prekážku. Platí to v prítomnosti i na večné budúce časy.
Dané v Castelgandolfe,
pečatené prsteňom Rybára,
dňa 11. mája 1855 v deviatom roku nášho pontifikátu. 5

Po tomto schválení sa začala celoštátna zbierka na stavbu Kaplnky Nanebovzatia Panny Márie. Dvaja kurátori putovali cez Viedeň, Budín, Transylvániu a Podkarpatsko. Tak sa začalo veľké putovanie veriacich celého Uhorska, Sedmohradska a Haliča. Každý prinášal so sebou kamene, z ktorých potom postavili kaplnku a oporný múr pod ňou. Množstvo pútnikov v tých časoch dosahovalo 55-60 tisíc. Udalosti zázračných uzdravení z prvých rokov po zjavení sú zaznamenané v zápisnici a uložené vo vatikánskych archívoch.
Veľký počet pútnikov vyžadoval, aby sa v roku 1878 začali stavať ďalšie kaplnky. Je to Kaplnka svätej Anny, Kaplnka svätého kríža a Kaplnka svätého Mikuláša (pri prameni). Posledná z nich bola dokončená v roku 1930.
Do roku 1855 bola Ľutina filiálkou rozsiahlej hanigovskej farnosti. Udalosti roku 1851 spôsobili, že sa fara presťahovala do Ľutiny. Pôvodný chrám, ktorý stál v strede terajšej farskej záhrady, bol, ako obvykle v tých časoch na dedinách, drevený. Jeho veža bola vysoká viac ako 30 metrov. Celá stavba bola jedinečná v celej Šarišskej župe.
Na prelome storočia už neboli jeho priestory vyhovujúce, preto sa diecézne vedenie a farnosť rozhodli, že postavia nový kamenný chrám. Stavbu začal vtedajší správca farnosti o. Anton Rojkovič. Obetavosťou mnohých veriacich bola stavba v roku 1908 dokončená. Posvätil ju vtedajší prešovský biskup Ján Vályi (1883-1911). Drevený chrám zhorel krátko pred ukončením nového.
V roku 1950 bola Gréckokatolícka cirkev zakázaná. Život vo farnosti sa takmer zastavil. Po jej povolení v roku 1968 napriek zlým vonkajším podmienkam sa začal počet pútnikov opäť zväčšovať. Od roku 1975 do roku 1991 bol správcom farnosti o. Cyril Jančišin. Za jeho účinkovania dostala celá farnosť novú vonkajšiu i vnútornú krásu. Postupne sa mu podarilo obnoviť budovu farského úradu a v rokoch 1981-1984 urobiť generálnu opravu chrámu. Autorom vnútornej maľby, okien, bohostánku a ikon vo svätyni je akademický maliar Mikuláš Klimčák. Ostatné zariadenia interiéru navrhol Ing. arch. Marián Sitarčík.
V roku 1988 – na záver Mariánskeho roku – Svätý Otec Ján Pavol II. povýšil ľutinský chrám a priľahlé objekty na hodnosť BAZILICA MINOR. Text Apoštolského breve prečítal na odpuste vtedajší prešovský ordinár Mons. Ján Hirka.
Text breve znie:


bl.JÁN PAVOL PP. II.

na trvalú pamiatku
Medzi vynikajúce stavby prešovskej eparchie v Československu právom sa zaraďuje farský chrám Panny Márie Nanebovzatej v Ľutine, umelecky vyzdobený, ku ktorému veriaci eparchie a susedných diecéz často putujú uctiť si obraz Bohorodičky – Matky jednoty – a s dôverou prosiť o jej nebeskú pomoc. Preto keď najdôstojnejší otec Ján Hirka, Prešovský ordinár – ad nutum Sanctae Sedis – listom zo dňa 8. mája minulého roku, poslaný aj menom duchovenstva a ľudu, žiadal, aby sme tento chrám poctili názvom a hodnosťou Basilica Minor. My, na znamenie našej otcovskej blahovoľnosti na konci Mariánskeho roku s túžbou vyhovieť tak v Kristu milovaným synom Prešovským, s radosťou chceme vyhovieť aj prosbám najdôstojnejšieho ordinára. Teda z rozhodnutia kongregácie pre Božský kult, ktoré nám predložili, a ktoré My schvaľujeme z Apoštolskej našej moci silou tohto listu navždy tento farský chrám, o ktorom sme sa zmienili, ozdobujeme titulom a hodnosťou BASILICA MINOR, so všetkými právami a liturgickými výsadami, ktoré prislúchajú chrámom, týmto titulom pocteným, pri zachovaní však všetkého, čo podľa Dekrétu o názve Basilica Minor zo dňa 6. júna 1978 vydaného, treba zachovať. Napokon tento náš list i teraz i na budúce, podľa našej vôle má platiť a nech mu nie je nič na prekážku.
Dané v Ríme u svätého Petra
pod prsteňom Rybára,
dňa 22. júna v Mariánskom roku 1988,
v desiatom roku nášho pontifikátu.
Ján Pavol PP. II.
Augustinus card. Casaroli

pre verejné záležitosti Cirkvi.
Počas mnohých rokov nebolo možné dôkladnejšie opraviť kaplnky na Mariánskej hore. Po novembri 1989 sa začala generálna oprava celej mariánskej hory. Doteraz sa čiastočne previedla oprava Kaplnky Nanebovzatia Panny Márie. Zároveň sa začali stavať objekty pre liturgické potreby, ktorých výstavba pokračuje. Ešte niekoľko rokov bude trvať, pokiaľ dostane celá hora novú krásu. www.cirkevsumiac.webgarden.cz/putnicka-lutina