Vtedajšia politická situácia
Ako došlo k boju o francúzsku korunu
Keď zomrel v roku 1328 Karol IV., posledný Kapetovec, boli dvaja možní nástupcovia na francúzsky trón: Eduard, anglický kráľ, ktorého matka Izabela bola dcérou francúzskeho kráľa Filipa IV., a Filip z Valois, ktorého otec Karol bol synom Filipa III. Keďže bolo v roku 1316 vo francúzskom nástupníckom práve ustanovené, že trón nie je dedičný po praslici, rozhodli teda francúzski pairovia v prospech Filipa z Valois, ktorý potom nastúpil na francúzsky trón ako Filip VI. V roku 1380 nastúpil na francúzsky trón dvanásťročný Karol VI., ale po dvanástich rokoch prepukla u neho slabomyseľnosť, ktorá ho učinila neschopným vlády. Toho využila jeho manželka, kráľovná Izabela Bavorská, ktorá bola žena nízkej povahy a zlých mravov, a zmocnila sa vlády spolu s Ludvigom Orleánskym, bratom šialeného kráľa. Avšak ten sa, v okamihoch zdravého rozumu, snažil opäť zmocniť vlády za pomoci Jána II. Dobrého, vojvodu burgundského, svojho príbuzného, ktorý mu pomáhal len preto, aby sa stal úplne slobodným panovníkom a zbavil sa vazalskej závislosti na francúzskej korune.
Občianska vojna
A tak začala vo francúzskom kráľovstve roztržka, ktorá mu veľmi škodila. V roku 1407 sa zdalo, že dôjde k zmiereniu. Obaja vojvodovia sa zišli a uzavreli naoko mier. Avšak o niekoľko dní neskôr, bol vojvoda orleánsky v noci potajomky prepadnutý na ulici tajnými vrahmi vojvodu burgundského a rozsekaný na kusy. A tu začala občianska vojna, ktorá hubila celé kráľovstvo. Vojvoda Burgundský hľadal pomoc v Anglicku a anglický kráľ Henrich V. to využil k tomu, aby obnovil niekdajšie nároky kráľa Eduarda na francúzsky trón. Spojil sa teda s vojvodom burgundským, vpadol v roku 1412 do Francúzska a porazil francúzske vojsko v krvavej bitke pri Azincourte. A tak sa z domáceho boja o moc regentskú, stala zahraničná vojna, v ktorej šlo o francúzsky trón, a v ktorej bolo ohrozené nástupnícke právo korunného princa, teda dauphina Karla, syna slabomyseľného kráľa. Dvanásťročný dauphin bol závislý na svojich záludných radcoch. Po štyroch rokoch bol podniknutý nový pokus o zmierenie medzi stranami, dauphin a
Ján II. Dobrý sa sa zišli na montereauskom moste a vyjednávali o podmienkach mieru. Vojvoda burgundský sa dal strhnúť k vyhrážkam a dauphinova družina ho na mieste zabila a tak bol mier zmarený. O rok neskôr kráľovna Izabela, ktorá išla len za svojím prospechom a nehľadela na ľudské ani božské prikázania, obrátila sa proti vlastnému synovi a začala vyjednávať s Angličanmi a nehanbila sa tvrdiť o ňom, že nie je pravým kráľovským synom. Prinútila Karola VI., aby uzavrel s anglickým kráľom v roku 1420 a v Troyes zmluvu, ktorou by bol dauphin zbavený nástupníckeho práva a prehlásený za pôvodcu montereauskej vraždy. Bol zjednaný sobáš medzi anglickým kráľom a dauphinovou sestrou Katarínou a nástupnícke právo prenesené na potomkov, ktorí by vzišli z tohto vzťahu.
Medzitým sa Angličania stali pánmi Normandie a Bretónska, a pretože nový burgundský vojvoda Filip, syn zavraždeného Jána, ovládal okrem svojej zeme aj kraje, zvané Artois, Hainault a Flandry, zostávalo na dauphinovej strane len územie na juh od Loiry. Tam vládol mocný rod Armagnac, ktorý stál pri dauphinovi a po ňom bola nazvaná jeho strana. Radcovia, ktorí vtedy nadobudli moc u dauphina, a medzi nimi boli i remešský arcibiskup Regnault z Chartres a La Trémoille, boli diplomati.
Snažili sa neustále získať na svoju stranu vojvodu burgundského, dúfajúc, že sa im podarí takto vytlačiť Angličanov bezpečnejšie než bojom. Medzitým zomrel dva roky po zmluve v Troyes Karol VI. A Henrich V. zanechal deväťmesačného syna, ktorý mal byť podľa zmluvy budúcim kráľom Francúzska, a bolo potrebné, aby bol k posilneniu svojich nárokov čo najskôr korunovaný podľa posvätného obyčaja v korunovačnom meste Remeši. Ale vojvoda z Bredfordu sa neodvážil vydať kráľovské dieťa nebezpečenstvám cesty a preto korunováciu odložil.
Takéto teda bolo dauphinovo postavenie: zavrhnutý vlastnou matkou, utláčaný z dvoch strán nepriateľom, ktorý mal prevahu na vojnovom poli, obklopený zlými radcami, s nedostatkom vojska, zásob, aj peňazí a odsúdený k nevyhnutnej porážke.
Pôvod Panny
Narodenie dieťaťa
Tri roky pred bitkou pri Azincourte, na sviatok Zjavenia Pána, teda 6. januára, v malej dedinke Domrémy, ležiacej medzi mestami Vaucouleurs a Neuchateau vo východnom Francúzsku na lesnatej strane údolia rieky Mosely, vtedy na úplnom okraji francúzskeho kráľovstva, lebo na ľavom brehu už začínalo Lotrinsko, sa narodila Jana D´Arc ako dcéra Jakuba D´Arc, ktorý bol roľníkom, a Izabely Rommé.
Detstvo
Rodičia vynikali svojou poctivosťou, pobožnosťou a pracovitosťou. Jej otec mal asi 50 jutár pôdy a zastával úrad obecného staršieho, matka bola pôvodom z blízkeho Vouthonu, zatiaľ čo Jakub sem prišiel pravdepodobne z Arku v susednom kraji Barrois. Mala ešte mladšiu sestru Katarínu a starších bratov Jána, Jakuba a Petra. Od útleho veku sa učila k domácej práci a neskôr aj k práci na poli, vedela priasť a šiť. Tak ako ostatné deti nemala školské vzdelanie a základom, aj znalosťou náboženstva, jej ostali iba modlitby „Otčenáš“, „Zdravas“ a „Verím v Boha“, ktoré ju naučila matka a farár, jej strýko z matkinej strany. Jana sa často vzdiaľovala, aby sa modlila, alebo aby navštívila kostol, alebo iné posvätné miesto. Dávala tiež rada almužnu a ochotne pomáhala pri ošetrovaní chorých a tiež sa rada spovedala.
Hlasy svätcov a kapitán Baudricourt
Prvé zjavenia
Ked mala Jana 13 rokov, pracovala raz v lete v záhrade svojho otca a bolo okolo poludnia. Zrazu začula z pravej strany kostola zvláštny, veľkým jasom sprevádzaný hlas, ktorý hovoril: „Jana, buď statočná! Boh ťa povedie a bude ti nápomocný vo všetkom, čo budeš robiť.“1 To jej bolo povedané pri tomto prvom zjavení. Jana sa najskôr veľmi zlakla, bola však presvedčená, že hlas pochádza od Boha, a že Boh bude od nej žiadať niečo veľké a urobila sľub, že zachová svoje panenstvo, pokiaľ sa to bude Bohu páčiť.
Keď sa jej hlas zjavil tretíkrát, poznala, že je to hlas anjela, kotrý sa jej neskôr aj ukázal spolu s inými anjelmi a rozprával jej o žalostnom postavení, v ktorom sa francúzske kráľostvo nachádza. Potom jej oznámil, že sa jej zjavia svätá Katarína a svätá Margita, aby ju povzbudili a poučili, čo má robiť. Celé tri roky ju takto svätice poučovali a povzbudzovali. Až v roku 1428, keď mala 17 rokov, začala zrejme pomýšlať na uskutočnenie stále jej udeľovaných tajomných rozkazov. Zverila sa iba bratom, ktorí jej úmysel schvaľovali a neskôr ju aj doprevádzali na vojnových výpravách.
Prvá návšteva Vaucouleurtu
Na jar jej rozkázali Hlasy: „Choď ku Baudricourtovi a povedz mu, že Boh pošle dauphinovi pomoc, a že ty ho povedieš ku víťazstvu.“, na čo odpovedala: „Som iba obyčajné dievča a neviem jazdiť na koni, ani bojovať.“2 V máji sa jej naskytla príležitosť k uskutočnení cesty. Jej sesternici, vydanej v blízkej dedine Petit-Burey ze muža menom Durant Laxart, sa narodilo dieťa a Jana sa ponúkla, že ju bude ošetrovať v šestonedelí. Počas tejto návštevy sa jej podarilo presvedčiť strýka Duranta o svojom poslaní a prehovorila ho, aby ju odprevadil do Vaucouleursu a vymohol je prístup k Baudricourtovi. To sa jej podarilo, avšak kapitán jej neuveril, a preto sa musela vrátiť domov ku svojim rodičom, ktorí jej všetko vyčítali.
Druhá Návšteva Vaucouleurtu
Angličania zatiaľ nezaháľali, ale premýšľali, ako by dauphina porazili a zmocnili sa celého kráľovstva. Pokúsili sa teda dobyť Orleáns, ktorého pána-vojvodu orleánskeho-držali v zajatí. Vystrojili vojsko, ktoré v konečnom počte obsahovalo cez päť tisíc bojovníkov a cez šesťdesiat diel, hákovníc, baranidiel a tiež s velkou zásobou gulí, šípov a iných potrieb. V októbri 1428 pod vedením grófa Salisburyho obľahli Orleáns zo všetkých strán. Angličania síce neboli dosť silní, aby mohli obkľúčiť celé mesto, ale boli dosť početní na to, aby mohli uzavrieť všetky cesty, znemožniť zásobovanie obliehaných a čakať, kým bude mesto prinútene hladom, aby sa vzdalo.
Zatiaľ čo Angličania obliehali Orleáns a dauphin vyjednával so škótskym kráľom o manželský zväzok jeho dcéry so svojím synom a o vojenskú pomoc, prikázali znovu Hlasy Jane, aby sa vydala ku kapitánovi Baudricourtovi do Vaucouleursu. Namietala im, že prvý pokus sa nepodaril. „Je to rozkaz Boží,“ odpovedali Hlasy, „Boh to chce, a on ti dá znamenie, ktorým presvedčíš dauphina o svojom poslaní.“3 A tak odišla Jana druhý krát, bez toho, aby niečo povedala matke a otcovi, lebo vedela, že by ju zadržali.
Jej strýko Durant ju opäť odprevadil do Vaucouleursu a ubytoval ju u svojho priateľa Royera a jeho ženy. To sa stalo vo februári 1429. Získala si tam mnoho priateľov a pozval ju ku sebe aj vojvoda Lotrinský. Dúfala, že jej dá potrebný doprovod ku kráľovi, ale on jej iba daroval kone a peniaze. A tak sa vrátila späť do Vaucouleurtu.
Stalo sa však, že bola dauphinova armáda porazená v boji proti Angličanom pri mieste Rouvray. Jana sa o tom zmienila Robertovi de Baudricourt, ktorý jej začal pomaly dôverovať, no povolal si ešte kňaza, aby si bol istý, že prichádza od Boha. Keď teda videl, že nie je ani šialená, ani posadnutá, rozhodol sa konečne, že ju pošle do Chinonu k dauphinovi. Zhormaždila preto svoju družinu, v ktorej bol aj kráľovský posol a obliekla sa do pážacieho odevu. Na cestu sa vydala 23. februára a dorazila do cieľa o 11 dní neskôr. Hneď po vstupe do mesta poslala posla, aby ohlásil je príchod, avšak trvalo tri dni, kým bola pripustená k dauphinovi.
Kráľovič Karol pomýšľal na opustenie svojej vlasti a chcel hľadať útočište v cudzine. Viedol ľahkomyseľný život a mal nerozhodnú a nesamostatnú povahu. Bol bábkou v rukách zradných radcov: prvý minister, barón de La Trimouille a jeho pomocník, kancelár a remešský arcibiskup Reginald de Chartres.10. marca ju konečne pozvali na hrad. V sále bolo zhormaždených mnoho šľachticov, ale ona šla priamo k dauphinovi a povedala mu: „Najmilostivejší dauphin, prichádzam od Boha, aby som pomohla vám i vašemu kráľovstvu!“ Dauphin jej najprv nechcel veriť, no Hlasy ju poučili, čo mu má povedať, aby jej uveril. Keď sa s ním teda ocitla v súkromí, povedala: „V mene Pána vám hovorím, že vy ste pravý dedič Francúzska a skutočný syn nebohého kráľa.
Dauphin jej uveril, no zradný La Trimouille ju najprv chcel podrobiť prísnej skúške náboženskej viery. Povolal mnoho učených kanonikov, doktorov a musela tiež odísť na špeciálnu skúšku do Poitiers na univerzitnú fakultu. Obstála výborne a biskup Chartresský prehlásil, že je poslaná Bohom. No podľa obyčaja musela byť v božích službách iba panna a preto sa Jana podrobila ďalšej skúške pod vedením sicílskej kráľovny Jolandy. Opäť obstála a tak dal kráľovič príkaz, aby sa pripravilo vojsko so zásobami potravín, ktoré malo pod Janiným vedením odísť oslobodiť Orleáns. V meste Tours jej nechali ukovať brnenie, koňa jej daroval Alenconský vojvoda a meč získala vďaka Hlasom, ktoré jej povedali, že ten, určený pre ňu, je zakopaný vo Fierbois.
Orleánsky úspech a dalšie boje
Cesta, boj a víťazstvo - Orleáns
Ešte pre odchodom predpovedala Jana, že bude zranená a už cez veľkonočný týždeň poslala Angličanom list, v ktorom ich vyzývala, aby sa vzdali Francúzska a odišli do svojej zeme. Medzitým nastal úplný obrat v myslení Janiných rodičov a dovolili aj jej bratom Janovi a Petrovi, aby sa k nej pripojili. Dňa 24. apríla prišla do Blois, kde ju s nadšením prijali. Zhromaždila tam armádu a zásoby. 28. apríla sa dali na pochod vedení kňazmi a Janou, ktorá mala v ruke zástavu, na ktorej boli zobrazení anjeli, Mária a Ježiš. Armáda mala strach z nepriateľov, ale podarilo sa im do obliehaného mesta priniesť zásoby. Jana vstúpila do mesta iba s vojenským komonstvom a ostatné vojsko sa vrátilo do Blois. Vyslala preto baróna Dunoisa aby okamžite priviedol vojsko späť a vyzvala vodcu Glasdalea, aby sa vzdal obliehania Orleánsu, no ten sa jej len vysmial. Vojsko nakoniec prišlo len v tretine pôvodnej veľkosti, v dôsledku úmyslov ministra La Trimouilla a arcibiskupa de Chartres.
Velitelia sa však radili aj bez nej a podnikli útok proti Saint-Loup, dozvedela sa to neskoro, no napriek tomu zvíťazili. Dala napísať nový list, v ktorom Angličanov opäť vyzývala, aby sa vzdali, no oni sa jej len znovu vysmiali. Janini velitelia plánovali ďalší útok, o ktorom jej nechceli nič povedať. Boje dosiahli vrchol 7. mája, kedy bola aj Jana zranená, k večeru však dobyla všetky anglické opevnenia.
Hneď po víťaznom vstupe do mesta sa zúčastnila svätej omše a celú noc strávila opatrovaním zranených. V nedeľu 8.mája zrána vyšla posádka z mesta na čele s Janou, ale než sa postavili Francúzi do šíku, vydali sa Angličania na rýchly odchod a tiahli k Parížu. Jednotlivé húfy Orleáncov napadli ešte zadné voje utekajúcich nepriateľov a získali veľkú korisť. Orleáns bol oslobodený Janiným pôsobením a pomocou. Dodnes obyvatelia každý rok 8. mája oslavujú slávnostným sprievodom pamiatku vjazdu Panny do oslobodeného mesta po dobytom víťazstve.
Ďalšie víťazstvá
Jana splnila svoj slávnostný sľub dauphinovi, že oslobodí Oreláns, ale zvestovala mu tiež, že ho povedie do Remešu k jeho slávnej korunovácii. Ponáhľala sa, lebo vedela a často to aj hovorila, že jej ostáva už len rok života. Ale kráľovskí radcovia sa vzpierali, pretože cesta do Remeša viedla územím obsadeným burgundskými posádkami a báli sa porážky, niektorí tiež chceli všetko riešiť vyjednávaním a nie bojom.
Tak uplynuli tri týždne bez toho, aby sa niečo podniklo. Keď bol teda raz dauphin na zasadaní rady, vošla Jana rovno ku nemu a znovu ho napomenula, aby sa vydal na cestu, lebo Hlasy to chcú. A všetkým im vyložila, že hneď ako bude dauphin slávnostne korunovaný za francúzskeho kráľa, mnoho nerozhodných sa ku nemu pridá a on získa veľkú úctu, tomuto dôvodu nemohol nikto odporovať. Povolili teda, aby aspoň na chvíľu Jana vzala časť vojska pod vedením vojvodu z Alenconu a vypravila sa proti anglickým posádkam v Jargeau, Meungu a Beaugency. Keby boli dobyté tieto mestá, cesta do Remeša by bola omnoho ľahšia. Dostala však ďalšiu posilu v podobe tísíc mužov a tiež sa k nej hneď pridali vodcovia ako Dunois, La Hire, maršál Boussac a iní.
Medzitým sa dozvedeli, že z Paríža vytiahol Fastolf s päťtísícovou armádou a vodcovia chceli zaútočiť najskôr naňho, a až potom na Suffolka, ktorý bol veliteľom v Jargeau, ale Panna rozhodla, že najprv zaútočia na Jargeau, ako bolo dohodnuté.
11. júla dobyli predmestie a zahnali Angličanov. Ďalší deň zborili nepriateľom jednu z veží a keď to Angličania videli, boli ochotní vyjednávať o vzdaní mesta, chceli však, aby Francúzi zachovali štrnásť dní prímerie a až by dovtedy neprišla obliehaným pomoc, boli by ochotní vzdať sa. Ale Francúzi im chceli dovoliť iba voľný odchod z mesta na koňoch, ale bez zbraní, ak sa vzdajú ihneď. To Suffolk nechcel prijať a preto bol vydaný povel k útoku. Keď videl veliteľ, že sú v ohrození, začal volať na grófa, že je ochotní, vyjednávať, no Francúzi už vnikli do mesta, zabili asi 500 Angličanov a ostatných zajali-medzi zajatcami bol aj Suffolk. A tak dobyla armáda nové víťazstvo a vrátila sa do Orleáns.
O dva dni potom zaútočili na Meung. Najprv dobyli opevnené predmestie, zanechala tam časť posádky a mesto nechali na pokoji. Ďalší deň zaútočili proti mestu Beaugency. Tam si Angličania netrúfali udržať celé mesto a preto sa stiahli do hradu, načo Francúzi hrad začali hneď bombardovať. Angličania však ušli v noci tajne z hradu a Francúzi sa tak zmocnili mesta bez strát.
Zatiaľ sa 16. júna spojil Talbot s Fastolfom a rozhodli sa, že pôjdu na pomoc Beaugency. Angličania poslali Francúzom výzvu, aby sa z každej strany stretli traja rytieri vo vojenskom súboji. Francúzi to však neprijali a odišli obliehať Meung. To bolo 18. júna, keď prišla správa, že Beaugency je už v moci Francúzov a tak sa Angličania stiahli z Meungu odišli s celou armádou do Paríža. Francúzi však za nimi poslali vojsko. Angličania sa dostali do miest Lignerolles a Patay kde sa skryli a čakali na armádu nepriateľov.
K miestu, kde boli ukrytí, prichádzala hliadka, ktorú poslal La Hire. Táto nechtiac vyplašila jeleňa, na ktorého sa nepozorní anglickí lukostrelci vrhli, čím poskytli možnosť Francúzom, aby na nich zaútočili, čo aj uskutočnili, a prvý krát porazili Francúzi Angličanov v poľnej bitke a zajali pri tom aj Talbota.
V ten čas meškal dauphin na statkoch svojho radcu La Trémoilla, a preto sa vydala Jana za ním, aby ho popohnala, nech hneď tiahne do Remeša a zaútočí na Paríž. Pretože keď Angličania obľahli Orleáns, boli si takí istí svojím víťazstvom, že sa začali predčasne hádať, kto tam bude vládnuť. No radcovia znovu chceli vyjednávať, čím poskytli čas Angličanom, ktorí keď s dozvedeli o Talbotovej porážke, tak sa spojili. Potom uzavrel Bredford mier so Škótskom a tak sa vhodná chvíľa na útok stratila.
Jana znovu presviedčala dauphina aby odišiel do Remeša na korunováciu, no radcovia znovu protestovali, argumentujúc mestami, ktoré boli v moci Angličanov a bránili im v ceste. Konečne 29. júna z mesta Gien-sur-Loire vyšla armáda na čele s dauphinom na cestu do Remeša. Prvé mesto Tournai sa hneď podrobilo dauphinovi. Auxere, ďalšie mesto sa nechcelo vzdať, preto podplatili La Trémoille a ten u dauphina vymohol, že im mesto iba poskytlo zásoby a nemusela tam ostať armáda. Dňa 5.júna prišli pred mesto Troyes, ktoré sa tiež nechcelo vzdať, no armáda na nich začala útočiť a keď to obyvatelia mesta uvideli, poslali svojho biskupa, aby vyjednával o podrobení.
Dauphin im sľúbil, že im odpustí dane, ak mu hneď vydajú burgundskú posádku. To sa mešťanom páčilo a tak otvorili brány mesta. 9. júla teda dauphin slávnostne vstúpil do mesta a potom tiahol ku Chalons, ktoré sa ihneď vzdalo. A tak mohol Karol 16. júla bez ťažkostí vojsť do Remeša. Hneď na druhý deň sa uskutočnila korunovácia. Pomazal ho remešský arcibiskup. Po obrade Jana pokľakla pred kráľom a povedala: „Milostivý pane môj, teraz sa naplnila vôľa Boha, ktorý chcel, aby som prekazila obliehanie Orleánsu a priviedla vás do tohto mesta, aby ste boli dôstojne korunovaný a aby sa ukázalo, že ste pravý kráľ, ktorému prislúcha francúzske kráľovstvo.“6
Paríž
Keď Jana zahnala Angličanov od Orleánsu a doviedla kráľa na korunováciu do Remešu, vykonala tým všetko, čo jej Boh uložil. Jej poslanie bolo skončené a tak isto jej už ani Hlasy nič neprikazovali, ani nezakazovali, ale ponechávali na nej, aby robila, čo sama uzná za vhodné. Keď bol teda kráľ korunovaný, začali jeho radcovia znovu rozmýšľať nad vyjednávaním s nepriateľom, zatiaľ čo Jana chcela henď tiahnuť na Paríž, nepochybujúc o úspechu. Kráľ však začal vyjednávať s burgundským vojvodom a všetko pokazil, tak ako obyčajne. Burgundský vojvoda poslal poslov ku Karlovi a uzavrel s ním prímerie, pričom mu sľúbil, že mu vydá aj Paríž. Kráľ aj radcovia boli veľmi spokojní, a namiesto toho, aby tiahli ihneď na Paríž, obsadzovali menšie mestá, ktoré boli v Pikardii a Ile-de-France, a ktoré sa im vzdávali bez boja.
Neskôr prišiel Bredford s posilami z Anglicka a Francúzi im ponúkli boj, ktorí však neprijali a odišli do Paríža. Jana teda vytiahla s vojskom z Compiégne 23. augusta s oddielom vojska na Paríž a 26. augusta obsadila opátstvo Saint Denis. Tu Jana zlomila svoj meč, keď vyháňala nejakú prostitútku z tábora vojakov. Potom podnikla útok proti Parížu a zaútočila na bránu Saint Honoré 18. septembra, práve na sviatok Narodenia Panny Márie.
Jana bola ranená šípom, a keď to videli vojaci, dali sa na ústup a kráľ zakázal Jane pokračovať v dobýjaní Paríža. Aby ju ale uchlácholil, povýšil ju a jej rodinu do šľachtického stavu a dal jej erb, v ktorom boli dve zlaté ľalie a strieborný meč v azúrovom poli. Krajina okolo mesta Lagny bola vtedy ohrozovaná útokmi lúpežného šľachtica Franqueta z Arrasu. Jana teda podnikla útok na jeho tlupu a zničila ju. Franqueta potom odovzdala sudcom v Lagny na potrestanie.
Zajatie a upálenie Panny
Zajatie
Vojvoda Burgundský zastrašoval Francúzov a vyjednával s Karolom, aby mohol opäť vlastniť nejaké mestá, najmä však Compiégne. Kráľ zvolil, aby burgundská posádka bola preložená do tohto mesta, ale jeho obyvatelia odmietli otvoriť brány.
Preto vytiahol vojvoda burgundský s Angličanmi dobyť ho, no Jana sa znovu ponáhľala na pomoc a vošla do mesta 24. mája. Angličania tam tiež prišli a usadili sa na pravom brehu. Panna sa teda rozhodla, že ich napadne, no oni napadli z boku hrádzu, jej vojaci začali ustupovať späť do mesta a tak sa stalo, že tam nakoniec ostala sama s niekoľkými druhmi.
Angličania ju vyzvali, aby sa vzdala, no ona odmietla. Lukostrelec Vandonna, ktorý bol opäť v službách Jána Luxemburského ju potiahol za plášť a ona spadla z koňa. Zajali aj jej brata Petra, zbrojnoša d´Aulona a Potona de Xaintrailles a odviedli ich do tábora. Tak sa naplnilo, čo je povedali Hlasy, že bude zajatá ešte pred sviatkom sv. Jána.
Angličania sa od začiatku hanbili, že boli toľkokrát premožení obyčajným dievčaťom. Keď sa teda dozvedeli, že bola zajatá, boli veľmi šťastní a rozmýšľali, ako by čo najviac potupili ju a kráľa Karla. A keďže patrí Compiégne do beauvaiskej diecézy a jej biskupom bol Cauchon, rozhodli sa, že ju dajú tomuto biskupovi odsúdiť za kacírstvo a čarodejníctvo. Cauchon teda začal vyjednávať s Jánom Luxemburským, aby mu vydal Janu za 10 000 frankov.
Jana bola väznená na zámku Beaulieu pri Noyone a tam sa pokúsila o útek, no neúspešne. Previezli ju teda na zámok Beaurevoir, kde sa o ňu starala manželka Jána Luxemburského. 26.októbra bolo zrušené obliehanie mesta a Ján predal Janu Angličanom za dohodnutú sumu. Oni ju potom nechali odviesť do Arrasu a odtiaľ do Rouenu, kde prišla rovno pred Vianocami.
Proces
Cauchon, poverený vyšetrovaním, vybral osem teológov a zvolal ich 10. januára nasledujúceho roku. Ustanovil najskôr sudcu, ktorý mal viesť obvinenia voči Jane, a menoval ním Jána d´Estivet, beauvaiského kanonika. Potom menoval dvoch zapisovateľov a jedného vykonávateľa a poslal zvláštneho komisára do Domrémy, aby sa tam vypytoval na Janu a zaznamenal všetko, čo by mohlo slúžiť k obžalobe. Ale keďže bol komisár Mikuláš Bailly poctivý, priniesol o Jane len samé dobré správy. Potom zostavil Cauchon zbor sudcov, ktorí mali vypočúvať Janu. Bolo medzi nimi sedem doktorov teológie, dvaja doktori práva a trinásť licenciátov. Aj námestok inkvizítora bol nútený sa zúčastniť výsluchu, aj keď namietal, že nemá právomoci sa tohto výsluchu zúčastniť.
Nie je známe, že by Karol niečo podnikol na jej záchranu. Hlavnú vinu za to nesú jeho radcovia, ktorí jej závideli jej úspechy. Možno to poznať aj z listu, ktorý napísal chartreský arcibiskup Regnault a jeden kráľovský radca o jej zajatí. Hovoril, že si robila čo chcela, a nie to, čo jej prikazoval Boh, ktorý dopustil, aby bola zajatá. A to nebola pravda, pretože Jana osvedčila pravosť svojho poslania a splnila úlohu, ktorá jej bola zverená, oslobodila totiž Orleáns a doviedla kráľa na korunováciu do Remešu. A čo sa týka ostatných vecí, Hlasy jej ich ani nezakazovali, ani neprikazovali. Arcibiskupovia a radcovia však boli urazení, že neposlúchala ich mienku a neslúžila ich zámerom a to bol pravý dôvod ich nepriateľstva.
Cauchon zvolal sudcov na stredu 21. februára a prikázal priviesť Janu na výsluch. Povedala im: „Neviem, o čom ma chcete vypočúvať, snáď nebudete chcieť odo mňa vedieť niečo, čo vám nepoviem. Zaväzujem sa, že odpoviem ochotne na otázky o svojom otcovi, matke a o všetkom, čo som učinila po svojom príchode do Francúzska. Ale o svojich zjaveniach od Boha som nikdy nič nikomu nepovedala, iba samému kráľovi Karlovi, a ani teraz nič nepoviem, aj keby mi uťali hlavu.“
Potom zložila prísahu a kládli je otázky o jej živote a rodnej dedine. Druhý deň sa jej pýtali na Hlasy. Tretí krát ju vypočúvali pred celým zhormaždením a zvolila prisahať len, že povie pravdu vo všetkom, čo sa týka procesu, ale nesľúbila nič iné. Vytýkali jej, že nosí mužský odev a pýtali sa, prečo si nechce obliecť ženský. „Ak ma odtiaľto prepustíte, oblečiem si ho,“ povedala „inak nie. Som spokojná s týmto odevom, pretože sa páči Bohu, aby som ho nosila.“
17. februára ju vypočúvali štvrtý krát. Pýtali sa jej, či zachovávala pôsty, či opäť počula Hlasy a tiež, či ku nej hovoril Boh, alebo nejaký svätec. Potom sa jej začali vypytovať na meč, ktorý jej bol polsný z kostola vo Fierbois.
1. marca ju vypočúvali piaty krát a opäť jej začali klásť množstvo otázok o Hlasoch a zjaveniach.
3. marca ju vypočúvali znovu a opäť chceli, aby odložila mužský odev. Potom sa jej vypytovali na jej styky s bratom Richardom. Cauchon bol znepokojený, lebo videl, že mnohí sudcovia začali o Jane zmýšľať priaznivo a rozhodol sa teda, že ju nedá vypočúvať pred všetkými sudcami naraz, ale že vyberia niekoľko jemu oddaných mužov a začne Pannu vypočúvať ďalej vo väzení.
Ustanovil teda šeť mužov: Ján Beaupére, Mikuláš Midy, Peter Maurice, Mikuláš Loiseleur, Tomáš de Courcelles Jakub de Touraine. S nimi sa odobral 10. marca do väzenia a začal vypočúvať Janu podrobnejšie. Znovu naliehal, aby im povedala, o čom hovorila s kráľom v Chinone. V ďalších dňoch prišli znovu a vypočúvali ju celkom ešte päťkrát. Snažili sa, aby ju zviedli k odpovediam, ktoré by mohli proti nej využiť, ale nedarilo sa im.
17. marca ju vypočúvali naposledy a položili je otázku, či sa vo všetkom svojom konaní podrobuje súdu Cirkvi bojujúcej. Jana však odpovedala: „ Podrobujem sa Bohu, ktorý ma poslal, blahoslavenej Panne Márii a všetkým svätým a sväticám Raja. Mylím, že Boh a Cirkev je to isté.“9 25. marca bola nedeľa a ponúkli jej, že sa môže zúčastniť svätej omše a prijat Telo Pána, ak odloží mužský odev, ale Jana si myslela, že jej mužské oblečenie poskytuje v jej postavení lepšiu ochranu a odmietla preto hovoriac: „Nenáleží mi prijať ženský odev!“
Začali teda zostavovať obžalobu proti Jane a najprv zostavili sedmdesiat článkov. Vypočúvali ju znovu 31. marca a pýtali sa jej opäť, či sa chce podrobiť Cirkvi. Opdovedala: „Podrobujem sa úplne, ale nemôžem poprieť pravosť videní a zjavení, ktoré som mala a ktoré prišli od Boha.“ Za dva dni potom odovzdal Cauchon všetkých sedemdesiat článkov dvadsiatimdvom komisárom, aby ich preskúmali a zostavili konečné znenie obžaloby. Nakoniec ostalo len dvanásť bodov a to:
po prvé, že Jana tvrí o svojich zjaveniach, že pochádzajú od Boha, kým sudcovia usúdili, že sú buď vmyslené, alebo pochádzajú od diabla;
po druhé, že Janino rozprávanie o anjelovi, ktorý ju doprevádzal do Chinonu, je vymyslené;
po tretie, že podľa svpjich odpovedí rozoznáva Jana anjelov a svätcov, čo je opovážlivosť;
po štvrté, tvrdí, že predvída budúcnosť, čo je povera a vystatovačnosť;
po piate, tvrí že Boh jej prikázal nosiť mužský odev, čo je rúhanie;
po šieste, že písala výhražné listy nepriateľom, čo je krvilačnosť;
po siedme, že opustila domov bez zvolenia rodičov a tým sa previnila neposlušnosťou;
po ôsme, že skočila z veže v Beaurevoire, čo je prejav zúfalstva a pokus o samovraždu;
po deviate, verí, že príde do Raja, čo je opovážlivá domýšľavosť;
po desiate, že rozhoduje o tom, koho Boh miluje a nenávidí, čo je tá istá neresť ako v predošlom;
po jedenáste, že verí v svoje Hlasy, čo je modloslužba;
po dvanáste, že sa nechce podrobiť Cirkvi, čo je rozkolníctvo.
Tieto články boli poslané do Paríža, aby ich univerzita preskúmala, naboli však predložené Jane, aby sa o nich vyjadrila.
Zatiaľ čo sa pripravovali tieto obvinenia, navštívil Cauchon so siedmimi sudcami Janu, ktorá však bola chorá a preto zo strachu, že by Panna mohla zomrieť skôr než ju verejne potupia a budú môcť uskutočniť svoju pomstu, poslali za ňou lekára a keď sa uzdravila, priviedli ju znovu pred zhromaždených sudcov, aby jej dali verejné napomenutie. Medzitým teológovia a právnici parížskej univerzity, ktorá bola na strane Angličanov, schválili tých dvanásť článkov, ktoré im boli poslané, a odobrala sa komisia deviatich sudcov znovu za Janou, aby jej ponúkla možnosť odvolať sa. Ona si však stála za tým, čo povedala a vykonala, a prehlásila znovu, že ani na hranici to neodvolá.
Cauchon medzitým vymyslel plán, ako by mohol potupiť Janu najhorším spôsobom. Nariadil preto, aby bolo na cintorín Saint-Ouen zvolané veľké zhromaždenie biskupov, opátov a iných svetských aj duchovných členov, aj za prítomnosti obyčajného ľudu, a dal tam priviesť Janu a posadiť ju na vysoké lešenie, ktoré tu bolo postavené špeciálne pre ňu. Toto bolo 24. mája 1431. Najskôr predstúpil kazateľ Viliam Erard a držal veľkú listinu s názvom Ratolesť od vínneho kmeňa oddelená nemôže byť. Bola namierená proti Karolovi, ktorého obvinňoval, že sa spojil s kacírkou. Sudcovia začali naliehať na Janu, aby sa podrobila Cauchonovmu súdu.
No ona povedala: „ Chcem sa držať všetkého, čo Cirkev nariadi. Ponechávam rozhodnutie svätej Matke Cirkvi a sudcom.“ Hneď ako predniesla Panna tieto slová, dal jej Cauchon predložiť napísané odprisahanie, ktoré podpísala svojou značkou. No nebolo tam napísané to, čo povedala, ale iný, odlišný text, v ktorom sama seba odsudzovala. Sudcovia teda konečne mohli prehlásiť, že sa podrobila. V ten istý deň navštívili sudcovia Janu opäť a vyzvali ju, aby si obliekla ženské šaty, no tentokrát povolila.
Jedného dňa jej však znovu priniesli mužský odev a zároveň odniesli ženský, takže vlastne nemala na výber a musela si obliecť mužské oblečenie, čo bolo ihneď ohlásené Cauchonovi. Ten k nej prišiel druhý deň s ôsmimi sudcami, aby sa o tom presvedčil, a hneď na ďalší deň zvolal súd a oznámil sudcom, čo sa stalo. Vyhlásili teda, že Jana sa znovu vrátila ku svojmu bludu, vzhľadom na čo bola odsúdená ako kacír a vydaná svetskej moci na potrestanie, čo znamenalo, že bude upálená. Na druhý deň, čo bolo 30. mája, jej jeden sudca prišiel oznámiť, že zomrie.
Aj keď Janu odsúdili za kacírstvo, dovolili jej sa vyspovedať a prijať Sviatosť Oltárnu, zároveň však bola na námestí Vieux Marché prichystaná hranica na vykonanie rozsudku. Panne obliekli dlhý biely plášť a na hlavu jej dali vysokú čapicu s nápisom: Bludár, odpadlík, modloslužobník a stodvadsať ozbrojencov ju viedlo na popravisko. Na lešení bola tabuľka s nápisom: „Jana, ktorá si nechávala hovoriť Panna, klamárka, škodkyňa, podvodníčka, čarodejnica, ktorá sa oddávala povere, rúhala sa Bohu, zneužívala viery v Ježiša Krista, zmýšľala a jednala opovážlivo, pestovala modloslužbu, previnila sa krvilačnosťou a roztopašnosťou, vzývala diabla, dopustila sa odpadlíctva, rozkolníctva a bludárstva.“
Keď sa Jana vyspovedala a už bolo všetko pripravené na zapálenie hranice, poprosila oboch kňazov, aby odstúpili trocha ďalej, a žiadal ich len aby jej držali kríž pred očami. Potom znovu zreteľne a pevne prehlásila, že Hlasy boli od Boha, a že ju neoklamali, a že všetko, čo vykonala, bolo z Božieho rozkazu. Podľa legendy vyletela z plameňov biela holubica, ktorá zmizla v oblakoch. Keď kat zbieral jej popol, našiel v ňom nedotknuté srdce, jej pozostatky potom vysypali do Seiny.
Obnovenie procesu a Pannine svätorečenie
Proces
Päť rokov po smrti Panny Orleánskej vstúpilo francúzske vojsko do Paríža. V roku 1449 vpadol kráľ Karol do Rouenu a o niekoľko rokov nieskôr zostal Angličanom vo Francúzsku iba prístav Calais a dve malé mesá Guires a Ardres. Tak sa splnilo, čo Jana predpovedala. Po celú dobu nepodnikol kráľ nič na ochranu jej pamiatky. V roku 1453 nariadil pápež remešskému arcibiskupovi a parížskemu a coutanceskému biskupovi, aby spolu s francúzskym inkvizítorom preskúmali znovu celý spor.
O dva roky neskôr boli zahájené výsluchy svedkov v Rouene, Paríži, Orleánse a Vaucuoleurte, aby sa zistila pravda o živote a činoch Panny Orleánskej. A keď bolo toto vyšetrovanie skončené, boli jeho výsledky v máji 1456 predložené sudcom a obhájcovia Panny podali v mene Janinej rodiny žiadosť, aby bol rozsudok na Jane zrušený, pri čom uvádzali všetky okolnosti, ktoré dokazovali nespravodlivosť tohto obvinenia, totiž že:
Cauchon bol zaujatý proti obvinenej; že predbežné vyšetrovanie o Janinom živote, ktoré bolo pre ňu pozitívne, bolo potlačené; že Jana bola protiprávne držaná vo svetskom väzení; že jej nedali právneho zástupcu, aj keď bola neplnoletá; že otázky jej kladené boli ťažké, neurčité a záludné; že dvanásť článkov obžaloby boli poslané parížskej univerzite, bez toho aby ich predložili Panne; že odvolaniu Jany k pápežovi nebolo vyhovené, aj keď sa zároveň tvrdilo, že sa nechce podrobiť Cirkvi; že stručná formula odvolania bol nahradené obsiahlejšou; že jej konečné odsúdenie bolo uskutočnené zbežne a narýchlo, bez toho, aby sa skúmalo, prečo si znovu obliekla mužský odev; nakoniec, že bola upálená, bez toho, aby bola znovu súdená svetským súdom, ako bolo povinné.
Svätorečenie
A keď bolo toto všetko prednesené a objasnené, bolo vo veľkej vlasteneckej sieni rouenského arcibiskupstva vynesené rozhodnutie, ktorým sa rušil rozsudok a bola prehlásená jej nevina. Slávna procesia sa konala 8. mája v Orleánse a 30. mája v Rouene a po celom Francúzsku sa oslavuje pamiatka Jeanny d´Arc- Panny Orleánskej, štyri storočia bola takto uctievaná pamiatka Jany, ale až v roku1869 sa začalo jednať o jej svätorečení a v roku 1909 bola vyhlásená za blahoslavenú Benediktom XV., potom ju vyhlásil za svätú Pius XI. a ustanovil ju patrónkou Francúzska. Na mieste, kde bola upálená, je pripevnená doska na jednom z rohov tržnicovej haly.
1 Vodička, T. : Kronika o svaté Jane z Arku. 1.vyd. Brno 1947, s.6
2 tamtiež, s.9
3 Vodička, T. : Kronika o svaté Jane z Arku. 1.vyd. Brno 1947, s.12
4 tamtiež, s.16
6 www.sophia.sk, [1995 06], S. J. Belohradský
7 Vodička, T. : Kronika o svaté Jane z Arku. 1.vyd. Brno 1947, s.48
8 tamtiež, s.49
9 Vodička, T. : Kronika o svaté Jane z Arku. 1.vyd. Brno 1947, s.53
10 tamtiež, s.54
