Vatikán 13. mája – Pri stretnutí Svätého Otca Františka s generálnymi predstavenými ženských rehoľných inštitútov 12. mája v Aule Pavla VI. vo Vatikáne Svätý Otec odpovedal aj na otázku týkajúcu sa úlohy zasvätených žien v Cirkvi a ich eventuálneho prístupu k trvalému diakonátu. Prinášame v plnom znení prepis otázky a odpovede Svätého Otca. Išlo v poradí o druhú zo štyroch otázok, ktoré zástupkyne rehoľných sestier na stretnutí pápežovi Františkovi položili.
Otázka:
„Zasvätené ženy už veľa pracujú s chudobnými a vytisnutými na okraj, vyučujú katechézu, sprevádzajú chorých a zomierajúcich, roznášajú sväté prijímanie, v mnohých krajinách vedú spoločné modlitby pri absencii kňazov a za týchto okolností prednášajú homíliu. V Cirkvi je úrad trvalého diakonátu, ale je otvorený iba mužom, či už ženatým alebo neženatým. Čo prekáža Cirkvi, aby zahrnula ženy medzi trvalých diakonov, práve tak ako sa to udialo v prvotnej Cirkvi? Prečo neustanoviť oficiálnu komisiu, ktorá by mohla preskúmať túto otázku? Môžete nám dať nejaký príklad, kde vidíte možnosť lepšieho zapojenia žien a zasvätených žien do života Cirkvi?"
Odpoveď pápeža Františka:
„Táto otázka je zameraná v zmysle činnosti: zasvätené ženy už veľa pracujú s chudobnými, robia mnohé veci – v činnosti. A týka sa problematiky trvalého diakonátu. Niekto by mohol povedať, že „trvalé diakonky“ v živote Cirkvi sú svokry [pápež sa smeje spolu so sestrami]. Toto v staroveku skutočne bolo, malo to počiatok... Pamätám si, že to bola téma, ktorá ma dosť zaujímala, keď som prichádzal do Ríma na stretnutia a býval som v Dome Pavla VI.; bol tam jeden sýrsky teológ, vynikajúci, ktorý urobil kritické vydanie a preklady hymnov Efréma Sýrskeho. V jeden deň som sa ho na to opýtal a on mi vysvetlil, že v prvých storočiach Cirkvi boli nejaké „diakonky“. Avšak kto boli tieto diakonky? Mali svätenie alebo nie? Hovorí o tom Chalcedónsky koncil (451), ale je to trochu nejasné. Aká bola úloha diakoniek v tom čase? Zdá sa – hovoril mi ten človek, ktorý už zomrel, bol to úžasný profesor, múdry a vzdelaný – zdá sa, že úlohou diakoniek bolo pomáhať pri krste žien, pri ponorení, krstili ich ony, kvôli úctivosti, aby tiež pomazávali ženy na tele v rámci krstu. A ešte jeden zaujímavý poznatok: keď prebiehal manželský súd, lebo muž bil svoju ženu a tá sa išla za biskupom sťažovať, diakonky boli určené na to, aby prezreli zanechané modriny na tele ženy spôsobené manželovou bitkou a informovali biskupa. Toto si pamätám. Existujú nejaké publikácie o diakonáte v Cirkvi, avšak nie je zrejmé, ako to bolo. Myslím, že požiadam Kongregáciu pre náuku viery, aby mi referovali ohľadom štúdií na túto tému, lebo ja som vám odpovedal len na základe toho, čo som o trvalom diakonáte počul od toho kňaza, ktorý bol vzdelaným a zdatným bádateľom. A navyše by som chcel vytvoriť oficiálnu komisiu, ktorá by študovala túto otázku: myslím, že bude pre Cirkev dobré objasniť tento bod; súhlasím a budem o tom hovoriť, aby sa urobilo niečo v tomto zmysle.
Ďalej hovoríte: „Súhlasíme s vami, Svätý Otec, že ste viackrát poukázali na potrebu výraznejšej roly žien na rozhodovacích pozíciách v Cirkvi“. Toto je jasné. „Mohli by ste [Svätý Otec] uviesť nejaký príklad, kde vidíte možnosť lepšieho zapojenia sa žien a zasvätených žien v živote Cirkvi?“ Jednu vec poviem až potom, lebo som si všimol, že je tu všeobecnejšia otázka. Na konzultácie Kongregácie pre rehoľníkov, na stretnutia, musia zasvätené ženy ísť: to je jasné. Na konzultácie o toľkých problémoch, ktoré sa predkladajú, musia zasvätené ženy ísť. Ďalšia vec: lepšie zapojenie. V tejto chvíli mi neprichádzajú na myseľ konkrétne veci, avšak vždy tak ako som už predtým povedal: [treba] hľadať úsudok zasvätenej ženy, lebo žena vidí veci s originalitou odlišujúcou sa od tej mužskej, a toto obohacuje: či už pri konzultácii, alebo pri rozhodovaní, alebo v konkrétnosti.
Tieto práce, ktoré konáte medzi chudobnými, ľuďmi na okraji spoločnosti, vyučujúc náboženstvo, sprevádzajúc chorých a umierajúcich, sú práce veľmi „materské“, kde sa materinskosť Cirkvi môže ešte viac prejaviť. Avšak sú tu aj muži, ktorí robia to isté a [robia to] dobre: zasvätení, hospitálske rády... A toto je dôležité.
Takže, čo sa týka diakonátu, áno, uznávam a zdá sa mi potrebná komisia, ktorá by túto tému dobre objasnila, najmä čo sa týka prvotného obdobia Cirkvi. Čo sa týka lepšieho zapojenia, opakujem, čo som už povedal predtým.
Ak tu je niečo na skonkretizovanie, spýtajte sa teraz: ohľadom toho, čo som povedal, je tu ešte nejaká ďalšia otázka, ktorá by mi pomohla premýšľať? Nech sa páči...“ -jb, ej-