CESTA BISKUPA HNILICU DO RUSKA
Administratívna štruktúra Cirkvi pozostáva z diecéz na čele s biskupmi. V dvetisícročných dejinách Cirkvi diecézy neustále vznikajú a nepriazňou osudu aj v svojej činnosti prestávajú.
Takto sa to stalo napríklad v Malej Ázii a v Severnej Afrike, kde pod nárazom výbojného mohamedanizmu mnohé kvitnúce diecézy boli násilne zlikvidované. Ale v očiach Cirkvi diecéza nezaniká, i keby jej činnosť prestala. A preto v dnešnej dobe máme mnoho tzv. titulárnych biskupov, ktorí sú nominálne arcipastiermi týchto umŕtvených diecéz. Pri biskupskej vysviacke každý biskup dostane svoju diecézu; ak nie skutočnú, tak jednu z tých umŕtvených. Keď biskup Róbert Pobožný vysviacal Pavla Hnilicu za biskupa 2. januára 1951 a prišiel k miestu, kde sa mala spomenúť Pavlova diecéza, nakrátko sa zastavil. Potom však, akoby pohnutý inšpiráciou zhora povedal mu: „Tvoja diecéza sa bude rozprestierať od Pekingu cez Moskvu až po Berlín. Budeš zastupovať biskupov tohto priestoru, ktorí sú vo výkone svojej pastoračnej činnosti znemožnení.“
Pavol bral tieto slová veľmi vážne a vždy sa pokladal za biskupa veriacich, ktorí pod nátlakom bezbožného komunizmu vydávajú také vynikajúce svedectvo kresťanskej viery a svojej vernosti sv. Petrovi a jeho nástupcom.
Keď prišiel na Západ, chcel študovať v Russicu a pripravovať sa pre misionársku prácu v Rusku. Želanie sa mu síce nevyplnilo, ale jeho odhodlanie pomôcť trpiacim bratom sa prejavilo v inej forme. Namiesto fyzickej misionárskej práce v Rusku venuje sa duchovnej práci za obrátenie Ruska. Apoštolát Pro fratribus je vlastne krížovou výpravou modlitieb, sebazaprení, obetí a práce za prenasledovateľov Cirkvi, ktorí majú svoju centrálu v Moskve. Biskup Hnilica aj problém oslobodenia Slovenska a ostatných národov Európy a Ázie vidí závislým od obrátenia Ruska. A podľa fatimského posolstva Rusko sa obráti, prestane šíriť svoje bludy a stane sa konštruktívnym partnerom medzinárodnej spolupráce len našimi modlitbami, pokáním a dobrými skutkami. Celým svojím životom biskup Hnilica pracuje za to, aby podľa predpovede sv. Maximiliána Kolbeho na najvyššej veži Kremľa svietila nie červená hviezda, ale hviezdy na korune sochy Nepoškvrneného Srdca Panny Márie.
Dňa 8. decembra 1983 Svätý Otec napísal list, v ktorom vyzval všetkých biskupov, aby zasvätili Panne Márii svet a hlavne Rusko. Ján Pavol II. mal toto zasvätenie na mysli už v čase, keď bol kardinálom. Vtedy doniesol do Ríma prosbu, v ktorej poľskí biskupi žiadali Pavla VI., aby zasvätil Rusko Panne Márii. Túto skutočnosť Pavol Hnilica pripomenul Jánovi Pavlovi II. pri ich prvom stretnutí po historickej voľbe kardinála Wojtyłu za pápeža.
Povedal mu: „Svätý Otče, za vášho pontifikátu musí prísť k zasväteniu i obráteniu Ruska.“ Ján Pavol II. odpovedal: „Pavol, keď ty získaš biskupov, ja to zasvätenie urobím s veľkou radosťou už zajtra.“ Z odpovede bolo zrejmé, že aj pápež musí brať do ohľadu určité okolnosti a názory pri uskutočňovaní takých podujatí, ako je akt zasvätenia.
Súkromný akt zasvätenia uskutočnil Ján Pavol II. uskutočnil už 8. decembra 1981 v rímskej Bazilike Santa Maria Maggiore. Nepoužil však výraz zasväcujem ti, ale výraz zverujem ti. Po svätej omši mu Pavol povedal: „Svätý Otče, váš úkon ma hlboko dojal i potešil, ale plesal by som ešte viacej, keby ste boli použili výraz zasväcujem ti, ako si to výslovne žiadala Panna Mária vo Fatime, a nie taký trošku oslabený výraz zverujem ti. Svätý Otec mu odpovedal: „Pavol, musíš rozumieť, že sú ešte niektorí teológovia, ktorí sú proti výrazu zasvätenie.
Postupom času Svätý Otec však prekonal vlastnú opatrnosť a výhrady týchto teológov a 13. mája 1982 vo Fatime, počas svojej ďakovnej púte, uskutočnil úkon zasvätenia ľudstva Panne Márii a po prvýkrát verejne a explicitne použil výraz zasväcujem ti.
Na tejto fatimskej púti Svätý Otec rozhodol, že sa utiahne do kaplnky zjavenia na hodinovú pobožnosť vďakyvzdania za záchranu pred guľkou atentátnika. Svoje rozhodnutie oznámil iba tam prítomným biskupom, ktorých vyzval, že ho môžu doprevádzať. Do kaplnky vchádzal mlčky medzi dvoma radmi biskupov. Výraz jeho tváre bol veľmi vážny a bol do seba tak uzavrený, že kráčal medzi biskupmi, akoby nikoho nevidel. Prešiel i popri Pavlovi. Potom sa však zastavil, vrátil sa asi dva-tri kroky dozadu. Položil mu ruky na plecia so slovami: „Ty si tu iste najšťastnejší a najspokojnejší zo všetkých biskupov.“ Prítomní biskupi boli tým trošku zarazení. „Aj my sme šťastní a spokojní,“ namietali, ale iba Pavol Hnilica a Ján Pavol II. poznali plnú príčinu Pavlovej spokojnosti, ktorou bol pápežský akt zasvätenia ľudstva Nepoškvrnenému Srdcu Panny Márie.
Po tejto príprave Sv. Otec pristúpil 8. decembra 1983 k verejnej výzve adresovanej biskupom celého sveta. Prosil, aby sa akt zasvätenia uskutočnil 24. alebo 25. marca 1984 na sviatok Zvestovania Panny Márie. Dva dátumy boli navrhnuté preto, lebo na 25. marca pripadala tretia nedeľa pôstna a tak sviatok Zvestovania Panny Márie sa liturgicky slávil v sobotu 24. marca. Teda v dňoch 24. a 25. marca 1984 biskupi po celom svete zasväcovali ľudstvo – a osobitne Rusko – Nepoškvrnenému Srdcu Panny Márie. Svätý Otec to urobil 25. marca. I keď vo svojej zasväcujúcej modlitbe Rusko výslovne nespomínal, každý vedel, že myslí na Rusko, keď zasväcuje Panne Márii tie národy, ktoré si žiadala, aby jej boli zasvätené.
Táto udalosť vnukla Pavlovi myšlienku uskutočniť svoj dávny sen: zasvätiť Rusko Panne Márii v srdci komunistického impéria, v Kremli. Už dlhšie sa chystal ísť do Indie navštíviť Matku Teréziu. Rozhodol sa, že cestu do Indie spojí s cestou do Ruska, a to tak, že sa bude vracať z Kalkaty do Ríma cez Moskvu. Hneď išiel na sovietske diplomatické zastupiteľstvo v Ríme, kde mu bez ťažkosti dali vízum. O svojej ceste upovedomil aj pápežovho tajomníka, aby si k nej vyžiadal požehnanie Svätého Otca, hoci mu nevyzradil celý úmysel svojej cesty.
Svätý Otec prijal Pavla 12. februára 1984. Pri tejto príležitosti Pavol ho požiadal, aby požehnal aj sochu Panny Márie Fatimskej a Bibliu. Oboje chcel zaniesť a darovať Matke Terézii ako znak obdivu a uznania jej diela. Matka Terézia a jej sesty sa aktívne zapojili do akcie Svätého Otca, zasvätiť svet Nepoškvrnenému Srdcu Panny Márie. Pripravovali sa na udalosť novénou modlitieb a na deň zasvätenia, 25. marca, obnovovali svoje sľuby, aby sa takto čím užšie pripojili k tejto osobitnej žiadosti Matky Božej.
Pavol vedel, že ich modlitby, ako aj modlitby celého hnutia Pro fratribus ho budú sprevádzať. S dôverou v Božiu ochranu sa vydal na cestu. Išiel s ním aj jeden jeho blízky spolupracovník o. Leo Maasburg, ktorého len krátko predtým biskup Hnilica vysvätil vo Fatime za kňaza a ktorý teraz vykonával úlohu jeho tajomníka, tlmočníka a koncelebranta. Na sovietskom konzuláte v Ríme aj on dostal bez ťažkostí tranzitné vízum na tri dni.
Pobyt na indickom subkontinente, v Indii a Bangladéši bol pre Pavla taký zaujímavý ako predošlé návštevy. V tomto prostredí veľkej hmotnej biedy videl opäť skúšobný kameň nielen kresťanstva, ale aj celého ľudstva. Bieda a chudoba sa tu nachádzajú v takom obrovskom rozsahu, akoby Kristus Pán chcel povedať svojim prívržencom: „Hľa, laboratórium kresťanskej charity, trvalá príležitosť pre uskutočňovanie zásad a prikázaní, ktoré som hlásal a za ktoré som zomrel na kríži.“
Matka Terézia pochopila túto výzvu. Svojou starostlivosťou o malomocných, opustených, zomierajúcich, chudobných a odvrhnutých ukazuje, ako sa táto výzva dá uskutočňovať v súčasnom svete.
V Indii biskup Hnilica zistil, že vízum, ktoré dostali v Ríme, bolo platné iba tri mesiace a že jeho platnosť medzitým vypršala. Bolo treba žiadať nové vstupné vízum. Sovietsky konzulát v Kalkate im dátum ochotne zmenil a povolili im pobyt v ZSSR od 21. do 25. marca 1984.
Z Kalkaty biskup Hnilica a jeho spoločník odleteli večer 21. marca a v Moskve pristáli na druhý deň o 4. hodine ráno. V Moskve prerušili cestu, aby ako západní turisti strávili tri dni v Sovietskom zväze. Colná prehliadka bola dosť prísna, no podarilo sa im preniesť niektoré potrebné veci pre bohoslužobné úkony: hostie, omšové víno, texty omšových modlitieb, a hlavne zasväcujúcu modlitbu Svätého Otca, uverejnenú v L’Osservatore Romano. Príslušné číslo tohto vatikánskeho denníka si biskup Hnilica požičal od pápežskeho nuncia v meste Dakka, v Bangladéši.
Po pristátí v Moskve autobus ich odviezol do prideleného turistického hotela, v blízkosti letiska, kam prišli asi o 6. hodine. Krátko po príchode v zamknutej hotelovej izbe celebrovali sv. omšu. Biskupovi to pripomínalo zakázané sv. omše, ktoré slúžil na Slovensku ako tajne vysvätený kňaz a neskoršie i biskup, pred útekom na Západ.
Z hotela odišli taxíkom do Moskvy (vzdialenej asi 25 km), kam prišli asi o 10. hodine. Pohybovali sa voľne a nemali dojem, že by ich niekto sledoval. Správali sa ako typickí turisti zo Západu. Navštívili niektoré múzeá, galérie, dokonca i Leninovo mauzóleum a Leninovo múzeum. V piatok 23. marca išli autobusom so skupinou turistov (lebo ináč sa ta ísť nedalo) navštíviť známe stredisko pravoslávnych kláštorov v Zagorsku. Tu sa Pavol oddelil od ostatných turistov a hneď sa prihovoril mníchom. Od všeobecných otázok prešiel k špecifickým. Pýtal sa ich, ako žijú, koľko ich je, ako prebieha ich mníšsky život a podobne.
Jeden mních sa potom pýtal Pavla, odkiaľ je. Pavol odpovedal, že z Ríma. „Tam žije aj pápež“ – poznamenal mních.
„Áno žije,“ prisvedčil Pavol. Potom sa ho mních spýtal, či je pravoslávny alebo katolík.
Pavol odpovedal: „Som katolík, ale máme spolu tú istú vieru v jedného Boha a tú istú lásku k Bohorodičke Panne Márii.“
Mních bol odpoveďou viditeľne dojatý, pristúpil bližšie k Pavlovi a povedal mu: „Áno, my sme bratia. Pozdravte od nás Svätého Otca.“
„Veľmi rád to urobím“ – odvetil Pavol a dodal: „Čo by ste si želali, aby som povedal Svätému Otcovi? Čo od neho očakávate?“
Mních bez rozmýšľania odpovedal: „Biblie a náboženskú literatúru chceme; ale hlavne Biblie v našom jazyku.“
Pavol bol priam ohromený touto odpoveďou. Nežiadajú hmotnú pomoc, ani politickú intervenciu, žiadajú iba tlačené Božie slovo.
Ale aj iné veci hlboko dojali Pavla v Zagorsku. Pri hrobe svätého Sergeja bol svedkom výjavov, aké sa na Západe zriedka odohrávajú. Videl ľudí vrúcne a sústredene sa modliť a počul ich srdce trhajúce výkriky: „Gospodi, pomiluj! Gospodi, pomiluj!“
„Nie je možné – myslel si – aby tieto prosby neprerazili nebo, neprenikli až k Božiemu trónu a ostali nevyslyšané.“
V sobotu 24. marca ráno sa vybrali na prehliadku Kremľa. Vojak, ktorý pri vchode držal stráž, im povedal, že nesmú so sebou niesť nijaké aktovky, že všetko sa musí odovzdať v garderóbe. Pavol mal okolo krku zavesenú menšiu náprsnú tašku, v ktorej mal veci potrebné na slúženie sv. omše. Vojak nástojil, že to musí odložiť. Pavol sa dal s ním do reči. Opytoval sa, odkiaľ je, či má rodinu, ako sa volajú jeho deti a pod. Potom mu vysvetľoval, že v tej taške si nesie lieky a isté osobné veci. Vojak sa družne rozhovoril a potom ich pustil aj s taškou.
Prvý kostol (dnes premenený na múzeum), do ktorého vkročili, bol zasvätený sv. Michalovi archanjelovi, ktorého si Pavol osobitne uctieva, lebo na jeho sviatok bol vysvätený za kňaza. Stála tam žena v stredných rokoch, ktorá tam držala oficiálne stráž. Pýtal sa jej, či vie, čo znamená meno Michal.
„Áno, to bol jeden z archanjelov“ – odpovedala mu.
„Máte pravdu – hovorí Pavol – ale jeho meno znamená Kto je ako Boh. A pokračoval: „Vy ste veriaca?“
„Áno, som veriaca“ – odpovedala mu.
„Tak iste viete, že všade, i na Západe, sa dnes vedie boj proti Bohu. Pre nás veriacich je však Michal silou, a jeho meno, Kto je ako Boh, je naše heslo. Aj moje meno je Michal – dodal, mysliac pritom na svoje kňazstvo tak úzko spojené s menom tohto archanjela.
A ona, celá naradostená, vraví mu:
„Vot, eto vaša cerkev – toto je teda váš kostol!“
Potom Pavol so svojím spoločníkom o. Maasburgom prešli pred hlavný oltár. Tu roztvoril komunistickú Pravdu, vo vnútri ktorej bolo L’Osservatore Romano a z neho zbožne čítali text zasvätenia, ktorým Svätý Otec a biskupi celého sveta v tom istom čase zasväcovali svet a Rusko Nepoškvrnenému Srdcu Panny Márie.
Potom sa obrátil na ikonu sv. Michala a s dôvernou familiárnosťou prehovoril k svojmu osobitnému patrónovi: „Dosť už svätý Michal! Ty nemôžeš dovoliť, aby sa Satan zmocnil tohto sveta. Ty ho musíš zastaviť aj dnes, ako si ho už raz porazil. Musíš vystúpiť proti tejto arogancii Satana. Musíš byť v službách Panny Márie, ktorej dnes Kristov námestník zasväcuje túto krajinu. Musíš zničiť sily Satana a tým spôsobiť aj obrátenie Ruska.“
Ďalší kostol, ktorý navštívili, bol zasvätený Usnutiu Panny Márie. Aj tu Pavol zasvätil Rusko Panne Márii. Prišiel pred hlavný oltár, kde stála katedra patriarchu. Po pravej strane bolo kreslo pre cárovnu, po ľavej pre cára. Tam, v hlavnom chráme Kremľa, v spojení s pápežom a biskupmi celého sveta odriekal zasväcujúcu formulu v zmysle fatimského odkazu.
A v tento deň, po toľkých rokoch zneuctenia a znesväcovania, nádherný chrám Panny Márie sa znovu stal domom Božím a domom modlitby, v ktorom sa opäť slúžila sv. omša, počas ktorej sem zostúpil Kristus pod spôsobom chleba vína. Pavol sa oprel o patriarchálnu katedru, aby nikto zozadu nevidel, čo robí. Roztvoril Pravdu, v ktorej mal vložený latinský text sv. omše zo sviatku Zvestovania Pána. Vo fľaštičkách od liekov mal víno a vodu, v plastickom sáčku hostie, a kým okoloprechádzajúci turisti nechápavo hľadeli na horlivca, čo aj v múzeu číta Pravdu, Pavol slúžil svätú omšu.
Na začiatku sa vrúcne pomodlil zasväcujúcu modlitbu začínajúcu slovami: „Pod tvoju ochranu sa utiekame—“ Potom pokračoval v omši, akoby ju slúžil vo svojej domácej kaplnke v Ríme. Na obetovanie opakoval modlitbu zasvätenia. Spomienky na túto udalosť ostanú vždy v jeho srdci:
„Nikdy pred premenením som tak neprosil, nikdy som sa tak nespájal s obetou Pána Ježiša ako na tomto mieste. Ničoho som sa nebál, ani som nebol nervózny. Pred prijímaním som znovu recitoval modlitbu zasvätenia, v mene Ježiša, ktorého som držal v rukách pritlačených na prsia. Ako on kedysi z kríža zasvätil ľudstvo svojej Matke, tak nech to urobí aj teraz – prosil som ho – podľa želania svojej Matky. Preto som sa spojil s ním a rovnako vrúcne aj so svätým Petrom, v osobe jeho nástupcu a s apoštolmi v osobách všetkých biskupov, ktorí v týchto hodinách uskutočňujú tento úkon po celom svete. A takto som obnovil zasvätenie Ruska Nepoškvrnenému Srdcu Panny Márie v jej chráme, v Kremli. Svätá omša mi trvala trištvrte hodiny, ale bola to jedna z mojich najpamätnejších omší, jeden z mojich najkrajších zážitkov, hlavne vzhľadom na miesto a čas, kedy sa táto posvätná dráma odohrávala.
Keď som vychádzal z Kremľa, cítil som sa premenený, cítil som akoby dotyk Božej ruky, ktorá ma sprevádzala a ochraňovala, preto som nemal nijaké obavy z následkov. Poznal som Božiu moc. Uvedomoval som si, že od dneška zasvätené Rusko patrí Panne Márii a ona ho vyslobodí z moci Satana. I môj spoločník o. Leo Maasburg mi hovoril: Nikdy som vás nevidel v takom radostnom vzrušení. Každému sa prihovárate, s každým sa chcete rozprávať, s babkou, s deťmi, s vojakmi i policajtami. Odpovedal som mu: Pozri sa, keď niekto prekypuje šťastím, nemôže to v sebe držať, musí sa o to podeliť s tými ľuďmi, čo mu stoja najbližšie. Veď aj pod vojenskou a policajnou uniformou bijú ľudské srdcia, ktoré sú smädné po radosti.“
Pavol sa cítil nástrojom Božím ako nikdy predtým. Cítil, že ho vedie Božia ruka a ochraňuje Nepoškvrnená Panna Mária.
V ten deň večer išli do iného kostola v Moskve a zostali tam asi tri hodiny. A tu Pavol zas pozoroval zástupy ľudí, starších, ale i mnoho mladých, ako prichádzajú sem so svojimi starosťami, bôľmi a nádejami, ako tu zbožne pijú z toho prameňa, ktorý jediný vie zahasiť smäd ľudskej duše po nadprirodzenom.
Bolo už po polnoci, keď prechádzali cez Červené námestie. Pri svetle pouličných lámp Pavol znovu otvoril stránky Pravdy a pár krokov pred Leninovým mauzóleom, v dohľade čestnej stráže, čítal zasväcujúcu modlitbu. Keď ju dokončil, zavolal: „Najsvätejšia Bohorodička! Tie kvety, tá stráž, tie svetlá, to je na tvoju česť. Ty si teraz Kráľovnou nad touto zemou, a nie tá múmia v tej hranatej hrobke.“
Pavol priniesol so sebou aj malé zázračné medaily Panny Márie, ktoré – na výslovnú žiadosť Matky Terézie z Kalkaty – potom nechal v kostoloch, v hoteli, v metre, pri Leninovom mauzóleu a na iných miestach, ktorými prechádzal. Jednu nechal pod katedrou patriarchu v Kremli, prosiac Matku Božiu, aby čím skôr doviedla na toto miesto pravého patriarchu, skutočného pastiera ľudu, jej Srdcu v tento deň zasväteného.
V rozhovoroch s ľuďmi na uliciach, v autobusoch, v podzemnej dráhe i z vlastných pozorovaní Pavol získal presvedčenie, že komunizmus ani za 65 rokov nezničil božský obraz človeka. Zašpinil a dolámal ho, ale nepretvoril ho na svoju podobu. Tzv. sovietsky človek je iba človek s povrchne znetvorenou dušou. Je ako drahokam, ktorý padol do blata. Stačí ho však umyť a očistiť, aby sa znovu skvel vo svojej pôvodnej kráse. Ruský ľud má s komunizmom spoločné len to, že bol jeho prvou obeťou, že trpí v jeho zajatí dlhšie ako iné národy. Ale s pomocou Božou prežije aj túto pohromu. Systém, ktorý sa tak bojí konfrontovať svoje idey a program s Bibliou a kresťanskou náukou, ktorý sa bojí pravdy, múrami i ostnatým drôtom izoluje svoj ľud od ostatného sveta, ktorý udržuje masy národa v psychóze strachu, policajným terorom, sieťou špiónov a udavačov, neúprosnou cenzúrou, lžami a lživou propagandou, taký systém je iba dom vybudovaný na piesku.
Národy Sovietskeho zväzu trpia obmedzením slobody, sú ako vtáčatká v klietke. Bohužiaľ, ani ten malý priestor klietky nie je dosť využitý. Západ by rozhodne mal robiť viacej. Aj katolícka Cirkev by mala robiť viacej.
V sobotu večer Pavol opäť vošiel do jedného kostola a bol svedkom, ako istý západonemecký evanjelický pastor aj so svojou manželkou hľadali spôsob ako sa zblížiť s pravoslávnymi kňazmi. Pavol bol sprostredkovateľom ich stretnutia; chceli, aby bol aj ich tlmočníkom. On im však našiel neutrálnu tlmočníčku, aby sa vyhol nežiaducim všetečným otázkam. Bol milo dojatý touto láskavou starostlivosťou protestantského pastora k svojim kresťanským spolubratom, ale na druhej strane ho zabolelo, že katolíci v tomto apoštoláte ďaleko zaostávajú za protestantami, baptistami, letničiarmi a inými kresťanskými cirkvami. Kládol si otázku: „Kde sú naši katolícki kňazi? Či krajiny neveriacich nepotrebujú misionárov ešte viacej ako krajiny pohanov?“
Ján Hnilica, František Vnuk
biskup umlčanej Cirkvi
II. časť 1952 – 1995; XXIII.
PAVOL HNILICA