RECENZIA: Dialóg o Cirkvi – premárnená príležitosť (Poznámky ku knihe Róbert Bezák; medzi nebom a peklom)

Ku koncu roka 2013 sa objavili na knižnom trhu dve publikácie (a okrem toho aj film a desiatky článkov) v súvislosti s odvolaným arcibiskupom Mons. Róbertom Bezákom. Spoluautorom knižných publikácií je sám R. Bezák. V rozhovoroch s novinárkou M. Vrabcovou (Vyznanie, Bratislava 2013) podáva pohľad do svojho intímneho verejného i súkromného života s ťažiskom na okolnosti, za ktorých bol pozbavený riadenia trnavskej diecézy. V druhej knihe, v dialógoch s novinárom Štefanom Hríbom, diskutuje teologické témy “o Bohu…človekovi …a Cirkvi” (Róbert Bezák; Medzi nebom a zemou; rozhovory so Štefanom Hríbom, Bratislava 2013) a len na konci sa dotkne svojho prípadu („aj pred Bohom si za tým stojím, že som vzhľadom na obžalobu nevinný“ – s. 116). Obe knižné publikácie majú svojudokumentárnu hodnotu. Prvá z nich poskytuje možnosť nazrieť do zákulisia udalosti, aká nemá páru v slovenských dejinách a je zriedkavá aj v dejinách celej Katolíckej cirkvi. Tá druházas odhaľuje teologické názory, zmýšľanie a povahu Mons. Bezáka, ktorý svojou reakciou na odvolanie vniesol do slovenskej spoločnosti neželateľnú polarizáciu.
V tomto príspevku by som sa chcel vyjadriť k tej časti Bezákových rozhovorov so Štefanom Hríbom, ktorá sa ma najviac dotkla – jeho názorov na Katolícku cirkev, ako ich formuluje, alebo ako prikyvuje na formulácie svojho partnera v diskusii, Štefana Hríba (na stránkach 83-117 vyššie spomínaného diela). Som totiž členom Katolíckej cirkvi a záleží mi na nej aspoň tak ako Štefanovi Hríbovi. Myslím si však, že je trošku iná, než si ju – súdiac podľa kladených otázok – predstavuje, alebo akou by ju chcel mať on. Mnohé jeho otázky sú pozoruhodné a zaslúžia si pozornosť a priamu odpoveď.Ale na mnohé z nich by sa bolo patriloodpovedať ináč, než odpovedal Mons. Bezák.

Vylepšenie kritiky kardinála Martiniho.
V úvode knihy sa dozvedáme, že rozhovory sa konali v auguste 2013 v kláštore redemptoristov v Bratislave(s. 10). Štefan Hríb v prvej otázke sa pýta, čo mal ma mysli kardinál Martini, keď krátko pred smrťou “prekvapujúco povedal že Cirkev je dvesto rokov pozadu” (s. 83).
Na vysvetlenie by som chcel uviesť, že Štefan Hríb tu naráža na interview, ktoré 8. augusta 2012, krátko pred svojou smrťou, poskytol milanský kardinál Carlo Maria Martini svojmu jezuitskému spolubratovi G. Sporschillovi. Tri týždne po tomto rozhovore kardinál Martini zomrel a rozhovor bol 1. septembra 2012 uverejnený v talianskom denníku CorrieredellaSerra. V rozhovore sa kardinál vyslovil veľmi kriticky k určitým javom v Cirkvi. Medzi iným povedal: “Cirkev je unavená v blahobytnej Európe i v Amerike… Naša kultúra zostarela, naše kostoly a rehoľné domy sú veľké a prázdne, byrokratický aparát sa rozrastá, naše obrady a naše rúcha sú pompézne. Ale či tieto veci majú byť vyjadrením toho, čo je Cirkev dnes?… Kde sú hrdinovia, ktorí by nás mohli inšpirovať?… Cirkev je dvesto rokov pozadu. Prečo sa nehýbe?”
Mons. Bezák v svojej odpovedi uvádza: “Vôbec, že také niečo povedal, je deprimujúce. Lebo ak by povedal dvadsať rokov pozadu, už to by bolo dosť. Ale dvesto rokov? To potom Cirkvi hrozí, že žije v priestore, ktorý je už takou minulosťou, že nikomu zo súčasných ľudí nič nehovorí…” A za tým nasleduje nielen súhlasné ale aj vylepšené rozvádzanie kritiky kardinála Martiniho(“už dvadsať rokov by bolo dosť”), ako vraj ľudia tomu nerozumejú keď “vidia vyobliekaných kňazov a biskupov so všetkými insígniami. Napríklad tie pozlátené pastierske palice, veď ani Mojžišova palice predsa nebola zo zlata, bola obyčajná, drevená”. Mons. Bezák vidí tieto nedostatky aj na “malom Slovensku”. Poukazuje, že aj proti jeho “inovatívnym krokom” boli námietky, že “u nás to tak nikdy nebolo.” A dodáva, že “v našich hlavách, a žiaľbohu aj vysokopostavených, to znamená, že to tak ani nikdy neurobme.” Keď sa ho Štefan Hríb pýta, či “tým myslel to, že Cirkev žije so sentimentom bývalej moci”, odvetil: “To je presne povedané.”
V serióznej debate o Cirkvi by mnohí z nás očakávali od arcibiskupa trošku inú odpoveď. Kardinál Martini bol múdry a obdivovaný človek, ale jeho názory na Cirkev neboli všade prijímané so súhlasom a nadšením. Mons. Bezák mohol k svojej odpovedi pridať, napríklad, aj to, s akými pocitmi ich komentujespisovateľ a komentátor George Weigel autor známeho životopisu pápeža Jána Pavla II., Svedok nádeje. Pri všetkej úcte voči kardinálovi Martinimu, George Weigelsa udivene pýta: “Za čím je Cirkev dvesto rokov pozadu? Za západnou kultúrou, ktorá stráca zmysel pre hlboké pravdy ľudskej existencie? Za kultúrou, ktorá oslavuje egoistickú sebestačnosť, že už vystačíme a nepotrebujeme Boha? Za kultúrou, ktorá odlúčila sex od lásky a zodpovednosti? Za kultúrou, ktorá je semeniskom politiky sebaukájania a medzigeneračnej nezodpovednosti, ktorá paralyzuje verejný život v mnohých západných štátoch? Za kultúrou zbavuje manželstvá ich sviatostnej podstaty a tradičných hodnôt?”
Ozaj, prečo by sa mala Cirkev ponáhľať, aby neostávala pozadu za kultúrou, ktorá legalizuje vraždu nenarodených a eutanáziu? Dnešná Cirkev je vždy ochotná viesť dialóg so sekulárnou kultúrou, ale to musí byť dialóg medzi dvomi rovnými partnermi, pri čom jej partner musí rešpektovať skutočnosť, že sú určité oblasti, kde nijaký kompromis nie je prípustný. Súčasný sekularizmus takým partnerom nie je. Je agresívny a výbojný. Nejde mu o dialóg, ale o kultúrnu hegemóniu. Jeho cieľom je vytlačiť Cirkev z verejného života, urobiť z nej okrajovú charitatívnu organizáciu.
Arcibiskup Bezák mohol poukázať, že Cirkev patrí do celkom inej kategórie než sú svetské organizácie, politické strany alebo akciové spoločnosti. Je inštitúciou založenou Kristom a má svoje poslanie, ktoré dostala od svojho zakladateľa: Choďte a učte všetky národy (por. Mt 28,19). Pripomenúť, žeKristus poslal apoštolov zmeniť svet a nie prispôsobovať sa svetu, jeho zvykom, návykom a zlozvykom. Že úlohou Cirkvi je byť matkou a učiteľkou (slovami sv. Jána XXIII.: Mater et magistraomniumpopulorum…).
A nie je celkom pravda ani to, že Cirkev “na malom Slovensku” sa bráni inováciám výhovorkou, že “to u nás nikdy tak nebolo”. Nikto predsa nemôže poprieť rozsiahle zmeny, ktorými Cirkev na Slovensku a vo svete prešla za posledných 50 rokov navonok i zvnútra. Sú jednotlivci, ktorým je tempo zmeny pomalé a štýl nevyhovujúci, ale to nijako neznamená, že Cirkev je statická. Cirkev sa mení v tom, čo sa meniť môže a smie. V určitých veciach sa však meniť nemôže a nesmie. Tu len zopakujem, čo som napísal v diele Katolícka Cirkev v 20. storočí (s. 259): v zjavenej pravde, ktorá je zakotvená v magistériu “nemôže nič meniť ani kúria, ani koncil, ani terajší pápež, ani tí, čo prídu po ňom, pretože aj pápež je len strážcom pokladu viery a nie jeho majiteľom.”

Cirkev – kárajúca inštitúcia
Podľa Štefana Hríba, “u nás, keď sa povie Cirkev, myslí sa v prvom rade hierarchia, nie milión ľudí. A rovnako vážne sa pod Cirkvou myslí najmä akási kárajúca inštitúcia. Starí páni, ktorí nám všeličo vyčítajú”. Mons. Bezák mu tento názor potvrdzuje: “Tento obraz vychádza z reality, musíme si to priznať.” (s. 89)
Takto vidí Cirkev Štefan Hríb. Ale žijú “u nás” aj takíveriaci katolíci, čo majú celkom inú víziu Cirkvi. Vidia ju ako Boží ľud, ako ju predstavuje dogmatická konštitúcia II.vatikánskeho koncilu Lumengentium. Tu mal Mons. Bezák vzácnu príležitosť opraviť názor svojho debatujúceho partnera, poučiť ho súčasnom postavení, poslaní a činnosti Cirkvi a najmä ohradiť sa proti tomu, že hierarchia to sú iba “starí páni, ktorí nám všeličo vyčítajú”.

Prvá Cirkev vs. súčasná Cirkev
Štefan Hríb pokračuje v svojom skreslenom chápaníprvotnej i súčasnej Cirkvi. Tvrdí, že “prvá Cirkev, to boli… nie kárajúci, nie starí, nie v nejakom oblečení… O dvetisíc rokov ich nahradili starí muži, ktorí kárajú. Prečo je to tak?” Mons. Bezák takto vysvetľuje prečo: Vraj “ako keby sa vyvinula myšlienka, že prvoradá povinnosť vysokopostavených je kontrolovať… Nezdá sa mi to však evanjeliová a kresťanská myšlienka…Už kňaz vie byť miestnym šéfom. A čo už potom biskup. A tak sa nám stráca úroveň vzťahu, lásky… Nepovieme, aký je zmysel práva, vidíme len právo. Hodili sme na ľudí len tú právnu štruktúru, ale tá bez Krista a lásky prvotnej Cirkvi vedie ľudí naozaj len k myšlienke, že lásky a krásy v Cirkvi niet.” (s. 89-90).
K tomuto sa žiada povedať iba toľko, že slovo biskup je odvodené z gréckeho názvu episkopos,čo v svojom pôvodnom význame znamenalo dohliadač, po našom: kontrolór. Nie je v tom nič nepekného alebo zlého; dohliadať a kontrolovať nemusí znamenať “stratiť úroveň vzťahu, lásky”. Rodič nestráca vzťah a lásku k svojim deťom ani vtedy, keď ich “kontroluje”, napomína a karhá. Konštitúcia Lumengentium takto určuje túto riadiacu (“kontrolujúcu”) úlohu biskupa: “Biskupi ako zástupcovia a poverenci Krista riadia partikulárnu cirkev, ktorá im bola zverená svojou radou, povzbudením, príkladom ale predovšetkým autoritou a posvätnou mocou.” (LG 27). Chválabohu, aj takých biskupov máme. A vďaka Bohu, že ich je väčšina.
Tiež je vhodné pripomenúť, že tá prvotná Cirkev nebola len a len láska. Aj tam boli ľudia ako Ananiáš a Zafira, (Sk 5, 1 a nasl.) poznačení dedičným hriechom. Z Pavlových listov vieme aké neporiadky a poklesky musel vyčítať prvým kresťanom v Korinte a v iných cirkvách, ako často ich vyzýval k čnostnému životu. Ani všetci biskupi neboli anjelsky dokonalí. Sv. Peter pokladal za potrebné ich napomínať: “Paste Božie stádo… nie pre mrzký zisk, ale ochotne, nie ako páni nad dedičným podielom, ale ako vzor stáda.” (1Pet 5, 2-3). Neboli ani prevažne mladí ľudia ako Timotej a Titus (s. 91). Títo dvaja „mladíci“ boli skôr výnimkou než pravidlom.Väčšinu cirkví v prvých storočiachviedlistarší a skúsení jednotlivci(v terminológii Š. Hríba “starí páni” – s. 89), veď už meno presbyter znamená starší. No napriek tomuto všetkému prvý pápež Peter píše svojim veriacim: „Vy ste vyvolený rod, kráľovské kňazstvo, svätý národ, ľud určený na vlastníctvo…“ (1Pt 2,9). Bolo to možné vtedy a je to možné dnes? Odpoveď je: áno. A povinnosť katolíckeho arcibiskupa malo byťpriateľské a presvedčivé vysvetlenie tejto paradoxnej skutočnosti skeptickému novinárovi.

Ako merať lásku?
Je pekné od Štefana Hríba, keď nastoľuje požiadavku, že “ak je Cirkev o Kristovi a láske, postup nahor by mal zodpovedať miere lásky. Keď jej má kňaz viac, bude pomocný biskup, keď ešte viac, bude biskup. A keď najviac bude pápež.” Mons. Bezák to nadšene potvrdzuje: „To je nádherne povedané. Nemám, čo dodať.” (s. 91). Jednoduchý čitateľ však má čo dodať; napríklad položiť takúto otázku: “Ako a čím sa bude merať tá ´miera lásky´, ako ju odstupňovať?“ Podľa Sv. Písma, najväčšiu lásku má ten, kto položil život za svojich bratov. Ale ten by už nemohol byť pápežom.

“Áno, dieťa vyvolilo biskupa.”
Mons. Bezák poukazuje na zdravú prax v prvých storočiach, keď si biskupov volili kňazi a veriaci diecézy. Ako príklad uvádza legendu zo života sv. Ambróza: “(Veriaci v Milane) uvažovali. Mien bolo veľa. A mnohé boli povedané aj nahlas. Zrazu malý chlapček vykríkol: Však Ambróz nech je biskupom! A oni to zobrali ako Boží hlas. Že keď nevinné dieťa vidí, vníma Ambróza ako človeka plného lásky, a deti to obyčajne cítia, nech je teda biskupom Ambróz.” Udivený Štefan Hríb sa pýta: “Dieťa vyvolilo biskupa?” Mons. Bezák odpovedá: “Áno, dieťa vyvolilo biskupa.” (s. 92).
Tu sa žiada poznamenať, že je protirečením tvrdiť ako fakt, že “dieťa vyvolilo biskupa”, najmä keď v predchádzajúcej odpovedi sa hovorilo, že tu ide o legendu. Skôr by sa žiadalo predstaviť udalosť v historickom svetle odpovedať Štefanovi Hríbovi asi takto: Historická skutočnosť je takáto: Ambróz bol guvernérom provincie Liguria, ktorej hlavným mestom bolo Milano. Keď sa uprázdnil biskupský trón a mala sa konať voľba nového biskupa, cisár Valentinián ho požiadal, aby išiel zaistiť pokojný priebeh voľby, lebo cirkevná obec nebola jednotná a boli spory medzi klérom i laikmi. V tom čase si totiž biskupov volili veriaci so svojimi kňazmi. Ambróz poslúchol, išiel medzi zhromaždených, oslovil ich, aby sa správali pokojne a previedli voľby v kresťanskom duchu, bez výbuchov hnevu a hádok. Hovoril s takou autoritou a tak presvedčivo, že zhromaždení ho v tichosti počúvali. Zrazu počas prejavu sa ozval neznámy hlas: Ambróza za biskupa! Zhromaždenie si hneď tento návrh osvojilo a aklamáciou jednohlasne vyvolilo za svojho nového biskupa Ambróza, hociišlo o človeka,ktorý nebol ani pokrstený, bol iba katechumenom. Bol však známy ako spravodlivý a čestný muž. Hneď dal pokrstiť, prijal kňazské svätenie, zaujal biskupský úrad a stal sa svetlom a ozdobou Cirkvi. Neskorší Ambrózoví životopisci príhodu jeho zvolenia zromantizovali a uvádzali, že ten hlas vyšiel z úst malého nevinného dieťaťa.

Poverenie Petra
Na s. 92 sa nachádza tento dialóg: Štefan Hríb hovorí: “Poverenie Petra bolo: Peter, miluješ ma? Nie Peter poslúchaš ma? A keď Peter odpovedal áno, dostal úlohu milovať svojich ľudí”. Mons. Bezák mu odpovedá: “To je krásne povedané. To je presný výklad textu”.
Nuž, podľa mojej skromnej mienky, to veru nie je ani krásne povedané, ani presný výklad textu. Po prvé: Ježiš sa nemusel pýtať Petra na poslušnosť, lebo láska už zahrňuje v sebe aj poslušnosť, kto miluje ten aj poslúcha. Veď či Ježiš nepovedal pri poslednej večeri, že “ kto ma miluje, bude zachovávať moje slová?” (Jn 4, 24). A po druhé: Keď Peter odpovedal: “Pane Ty vieš všetko, ty vieš, že ťa mám rád”, Ježiš mu povedal: “Pas moje baránky…, pas moje ovce” (Jn 21, 16-17). Týmito slovami Ježiš udelil Petrovi pastiersky úrad v Cirkvi a to znamená trošku viac než “úloha milovať svojich ľudí”.

Cirkev a politika
Potom Štefan Hríb vnesie do diskusie svoj nevľúdny postoj k slovenskému národu, k zvrchovanosti, k samostatnosti a voči osobám, ktoré národ k samostatnosti doviedli. Hovorí: “Na Slovensku má Cirkev dlhodobý problém s pokušením byť spojená s národom a štátom. Tak to bolo za Slovenského štátu, ale nielen. Keď Mečiar vyhlásil zvrchovanosť, v kostoloch sa zvonilo. Pričom my sme sa tu strašne trápili práve s Mečiarom, aby to s touto krajinou nedopadlo zle. A napriek tomu, biskupi, ľudia lásky, ktorí by to mali myslieť s touto krajinou najlepšie, dali zvoniť… Kresťanské učenie stojí na hriešnosti všetkých ľudí, nie na výnimočnosti Slovákov. To naša Cirkev nechce vidieť?” (s. 104)
Namiesto toho, aby tieto mylné názory na Cirkev a národ opravil a vysvetlil, Mons. Bezák so svojím diskutujúcim partnerom vo všetkom súhlasí a doplňuje ich vlastnými názormi, aké by človek od slovenského biskupa nečakal. V tejto súvislosti Mons. Bezák hovorí, napríklad, aj toto: “Ale my sme urobili Krista Slovákom.” Takáto prekvapujúca odpoveď núti čitateľa opýtať sa: “Kto z nás, kedy a kde vyhlasoval, že Kristus je Slovák?” Ktorý teológ, kedy a kde tvrdil, že “kresťanské učenie stojí na hriešnosti všetkých ľudí?” Tlačí sa mi na jazyk cynická otázka, ale radšej ju nevyslovím, aby sa tým niekto necítil dotknutý.
V ďalšej časti svojej odpovede Mons. Bezák sa vyjadruje k nedávnej prítomnosti kňazov v slovenskej politike a s rozhorčením sa pýta: “Prečo sa kňaz potrebuje angažovať v nejakej strane? A má byť dokonca kňaz byť prezidentom? Na Slovensku Cirkev jednoducho aj v rámci spoločnosti prebrala na seba akúsi mesiášsku úlohu…“ Atď.
Pre informáciu R. Bezáka a Š. Hríba v krátkosti aspoň toľkoto: Prítomnosť kňazov v politike nepramení z mesiášskej úlohy, ani nie je slovenský unikát. Bola to žiaduca a potrebná odpoveď na volanie doby, keď od polovice 19.storočia bolo treba hájiť záujmy Cirkvi na parlamentnej pôde. Z tohto dôvodu vzniká v roku 1870 v Nemecku Katolícka strana stredu (Zentrumspartei). Podobne v Taliansku na popud Svätej Stolice a osobitne pápeža Benedikta XV. kňaz LuigiSforza zakladá a vedie Taliansku ľudovú stranu (Partitopopolareitaliana,PPI), ktorej pokračovaním po roku 1944 je Kresťansko-demokratická strana vedená AlcideGasperim, ktorý, mimochodom počas trvania fašistickej éry našiel azyl vo Vatikáne a súčasne je v prúde akcia za jeho blahorečenie.
V Uhorsku na konci 19.storočia vzniká Ľudová strana (Néppart), ktorej zakladateľom je gróf NándorZichy (a z ktorej sa neskôr vyčlenila aj Slovenská ľudová strana). Horlivými podporovateľmi Néppart boli také významné duchovné osobnosti ako kardinál Kolos FerenczVaszáry, Otakar Proházska (neskorší biskup v Stoličnom Belehrade), Ján Černoch (neskorší ostrihomský arcibiskup a kardinál). Katolícky orientovaná politická strana zohrala významnú úlohu aj v Rakúsku, kde kňaz IgnazSeipel (1876-1932), v rokoch 1922-1929 bol dvakrát kancelárom Rakúska a dvakrát ministrom zahraničia. Je autorom diela Národ a štát (NationundStaat), čítanie ktorého by istotne pomohlo aj obom diskutantom pochopiť, prečo sa Cirkev a jej kňazi venovali aj politike.
Inými slovami, takto to bolo takmer vo všetkých stredoeurópskych a západoeurópskych štátoch. Poslanci a ministri týchto politických strán pokladali za svoju kresťanskú i občiansku povinnosť na pôde parlamentu obhajovať a presadzovať tradičné kresťanské hodnoty. Chápali to ako službu národu. To robil aj A. Hlinka i J. Tiso a ďalší slovenskí kňazi v politike. V českej časti republiky angažovanie kňazov v politike pretrvávalo nielen v medzivojnových rokoch, ale aj po vojne. Dokonca v prvých povojnových česko-slovenských vládach Z. Fierlingra a K. Gottwaldaboli dvaja českí kňazi (Jan Šrámek a FrantišekHála) a nepoznám českého biskupa, ktorý by im to zazlieval. A preto je mi ťažko pochopiť, prečo sa nad tým tak veľmi pohoršuje Mons. Bezák v rozhovore so Štefanom Hríbom.

Slováci majú vo zvyku hovoriť, že Krista zabili židia
Rozhovor pokračuje poznámkou Štefana Hríba, vraj “my Slováci máme vo zvyku hovoriť, že Krista zabili židia.” Mons. Bezák ochotne s ním súhlasí: “Doslova.”
Ozaj doslova, otec arcibiskup? Nerobí mi radosť, keď musím kňazovi pripomínať, čo on iste lepšie pozná než ja. Cez Veľký týždeň sme počúvali v pašiách, že to boli židia, čo obvinili Krista z bohorúhania, odsúdili ho a vyniesli výrok: “Hoden je smrti!” (Mt 26, 60). Ale k tomu, aby ich rozsudok mohol byť prevedený, potrebovali súhlas rímskej vrchnosti. Preto predviedli svojho väzňa pred Piláta, ktorého žiadali, aby potvrdil ortieľ, ktorý nad ním vyniesli. Keď Pilát nepokladal ich obvinenie za dostatočné a “nenachádzal na ňom vinu” (Jn 18,38), vymysleli nové a obvinili ho z velezrady, vraj sa vydáva za kráľa a tým rebeluje proti cisárovi. Keď ho ani potom Pilát nechcel odsúdiť, umýval si ruky, a hovoril: “Ja nemám vinu na krvi tohto človeka…”, židia odpovedali: “Jeho krv na nás a na naše deti!” (Mt. 27, 25).
A na dovažok dva krátke citáty z čítaní pri sv. omši počas veľkonočnej oktávy: apoštol Peter oslovuje židov na prvé Turíce po nanebovstúpení: “Vy ste Ježiša Nazaretského… rukami bezbožníkov pribili na kríž a zavraždili” (Sk 2, 23). Rovnako priamo hovoria apoštoli Peter a Ján pred židovskou veľradou: “Nech je známe vám všetkým a celému izraelskému ľudu, že (konáme) v mene Ježiša Krista Nazaretského, ktorého ste vy ukrižovali…” (Sk 4, 10).
Takto je to “doslova”. A nehovoria to Slováci, hovoria tak apoštoli a evanjelisti.

Mečiar, emigrantskí biskupi a osobitne biskup Hnilica
Mons. Bezák sa s takou chuťou stotožňuje s postojmi Štefana Hríba, že spolu s ním odsudzuje nielen Mečiara (ktorý vraj v očiach našich biskupov “vystupoval ako typický Slovák, áno aj tvrdé slová, ale aj sa vie prežehnať” – s. 108), ale aj našich emigrantských “biskupov Hrušovského, Hnilicu, Zlatňanského, Vrableca, kardinála Tomku”. Jedným dychom spomína ich mená v odpovedi, ktorá končí slovami: “Keď malo vzniknúť samostatné Slovensko, počul som aj takú tézu: Keď aj so zlým, ale konečne nech už máme vlastný štát. Takže zvrchovanosť za každú cenu.” (s. 107).
Biskupovi Hnilicovi venuje pozornosť dokonca dvakrát. Hovorí o ňom: “Bol biskupom bez presného určenia a niekto mu povedal: No vieš, keď nemáš biskupstvo, pre teba, keďže odtiaľ pochádzaš, je celá východná Európa tvojím biskupstvom. Chcel ho priateľsky povzbudiť. A on sa potom cítil byť biskupom od Pekingu cez Moskvu až sem. Jeho prívrženci sa aj pripravovali na cestu do Ruska a do východných krajín. My maličký národ, sme vyvolení zachraňovať. Nie ako jednotlivci, rovno ako národ. Samozrejme by sa mi páčilo, keby Slovensko robilo aj navonok niečo užitočné. Ale mnohokrát som smutný z toho, aká spravodlivosť tu doma panuje, aká je šanca, že ľudia majú rovnakú príležitosť, ako dopadajú tí šikovní. A my ideme meniť svet?”
Ako človek, ktorý mal šťastie poznať biskupa Hnilicu zblízka, som veľmi sklamaný z takéhoto nedomysleného charakterizovania biskupa Hnilicu. Už okolnosti za akých bol vysvätený za biskupa, odvaha s akou svoju biskupskú úlohu konal, nebezpečenstvá, ktoré bol ochotný za vieru podstúpiť a práca, ktorú napriek takmer neprekonateľným ťažkostiam vykonal, si zasluhujú, aby sa o ňom hovorilo úctivejšie a pokornejšie. Vysvätil ho tajne biskup Pobožný, pri čom obaja riskovali dlhoročné väzenia a možno i smrť. A som presvedčený, že obaja boli v tom čase ochotní podstúpiť aj smrť, lebo ich viedla tá láska, ktorú Mons. Bezák a redaktor Hríb v ich rozhovoroch tak často zdôrazňujú a jej nedostatok kdekomu vyčítajú. Nuž a bolo to práve pri vysluhovaní tejto sviatosti uvádzania do posvätného stavu, keď biskup Pobožný Pavlovi Hnilicovi povedal, že mu nemôže určiť nijakú osobitnú diecézu, ale jeho diecéza sa bude rozprestierať od Pekingu, cez Moskvu až po Berlín a budú do nej patriť krajiny, kde je Cirkev najviac prenasledovaná. Neboli to frivolné slová (“No, vieš čo…”), ani “priateľské povzbudenie”, ale poverenie veľkej zodpovednosti, pripomínajúce scénu, kde Kristus posielal svojich apoštolov “ako baránkov medzi vlkov.” Biskup Hnilica toto poslanie svedomite konal najprv na Slovensku a neskoršie v emigrácii. Stal sa biskupom umlčanej Cirkvi, vykonal mnoho dobrého pre Cirkev za železnou oponou a veľa aj pre prenasledovanú Cirkev na Slovensku. Jeho prívrženci, Rodina Panny Márie, sa nielen „pripravovali na cestu do Ruska“ a do východných krajín, ale po páde komunistickej tyranie aj tam išli a dnes blahodarne pôsobia na Ukrajine, v Rusku, na Sibíri, v Kazašskej republike, na Slovensku, v Českej republike a inde.
Na záver iba triviálnu maličkosť na dokreslenie portrétu biskupa Hnilicu, ktorá by mala obmäkčiť tvrdé srdce jeho kritikov: Mons. Bezák sa pohoršuje nad prepychom biskupov, ktorí sa parádia s “pozlátenými pastierskymi palicami, veď ani Mojžišova palica predsa nebola zo zlata, bola obyčajná, drevená.” (s. 83). V knihe rozhovorov s M. Vrabcovou sa Mons. Bezák vyznáva: “Biskupskú berlu mám iba drevenú mojžišovskú palicu.”(MarieVrabcová, Róbert Bezák: Vyznanie, Bratislava 2013, s. 61). Vysvetľuje, že si ju kúpil ešte pred svojou vysviackou v Ríme, “kde sú na to špecializované obchody”. Keď teda biskupská palica hrá takú veľkú úlohu v rozprávaní Mons. Bezáka, spomeniem aj to, že takúto berlu biskupovi Hnilicovi kúpili jeho priatelia a ctitelia až 13 rokov po jeho tajnej vysviacke, v roku 1964, keď pápež Pavol VI. dal pokyn, aby sa jeho svätenie oznámilo verejnosti. Biskup Hnilica sa za prejav priateľskej pozornosti darcom vrele poďakoval a večer išiel do príslušného špecializovaného obchodu, berlu vrátil a peniaze, ktoré dostal, rozdal chudobným. Urobil to všetko ticho a v skrytosti, ako to prikazuje Kristus v reči na vrchu.

Na záver…
Kritický čitateľ so sklamaním odkladá knihu rozhovorov arcibiskupa s novinárom. Sklamaný je z toho , že Mons. Bezák nevyužil príležitosť, aby predstavil Cirkev svojmu spoločníkovi a čitateľom knihy takú, aká ona v skutočnosti je a že popri chybách a nedokonalostiach je aj svätá, že je v nej a na nej viac toho, čo si zasluhuje chválu, než toho za čo ju treba kritizovať. Ako teológ s pastorálnou skúsenosťou mal celý rad možností opraviť skreslené názory Štefana Hríba, odbúrať predsudky a doplniť vedomosti o skutočnej podstate Cirkvi. Prečo ich nevyužil, prečo nepoukázal, že Cirkev nie je iba skupina ľudí ovládaná a manipulovaná hierarchiou opitou ilúziou moci a brániacou sa moderným prúdom vo vede technike a myslení, ale že Cirkev je aj sviatosť, je tajomstvo, je mystickým Kristovým telom. Ani raz svojho spoločníka neopraví, ani raz mu nespomenie, ako by mu osožilo otvoriť siKatechizmus Katolíckej cirkvi, kde by našiel odpovede na mnohé svoje otázky. Neporadí mu, aby si – ako pravdu hľadajúci intelektuál – prehĺbil svoje vedomosti pozorným čítaním dogmatickej konštitúcie Lumengentium a pastorálnej konštitúcii o Cirkvi v modernom svete Gaudium etspes. Namiesto toho prejavuje až dojemnú jednomyseľnosť a ochotne prikyvuje svojmu partnerovi na každú jeho vetu výrazmi, ktoré neraz vyznievajú ako lichotivé nadbiehanie: “To je presne povedané (s.84)… To je nádherne povedané (s. 91)… To je krásne povedané (s. 92)… Znovu veľmi presný výklad textu (s. 93)… Doslova (s. 106)… To je taká pekná otázka (s. 109). Výsledkom je, že z knihy sa dozvieme iba to, akú predstavu má o Katolíckej cirkvi Štefan Hríb a ako mu to všetko odobruje arcibiskup a katolícky teológ.
Čitateľovi neujde, že obaja diskutéri veľa hovoria o láske, o potrebe láskyplného prístupu pri posudzovaní ľudského konania. V pohľade na Cirkev ich najviac znepokojuje nedostatok lásky a prevaha právnej i administratívnej štrukturalizácie nad láskou. V tom majú čosi pravdy – láska je prvoradá. Lenže ani štrukturalizácia nie je zbytočná; iba treba vedieť nájsť správnu rovnováhu medzi obomi. Čitateľa však musí zarmútiť, že autori sú síce uchvátení kázaním o láske, ale veľmi skromní na prejavy lásky voči Cirkvi, voči svojmu národu, voči bratom biskupom. Biblicky povedané, vidia triesku v oku svojich blížnych ale brvno vo vlastnom oku nevidia.
V knihe sú aj ďalšie výroky a kritické poznámky o Cirkvi a jej predstaviteľoch, o ktorých by sa dalo čo-to povedať. Myslím si však, že aj tieto ukážky stačia na ilustrovanie hĺbky a šírky podujatia, ktoré nemožno charakterizovať ináč ako premárnenú príležitosť. Štefan Hríb v úvode nepriamo naznačuje, že jeho ambíciou bolo vytvoriť slovenskú verziu „fascinujúcej knihy rozhovorov nemeckého novinára Petra Seewalda s pápežom Benediktom“ (s. 9). Nepodarilo sa mu to už aj z toho jednoduchého dôvodu, že on sám má k Seewaldovidosť ďaleko a Mons. Bezák k Benediktovi ešte ďalej.
Nedotkol som sa ani dvoch ďalších častí knihy: o Bohu a o človeku. Poviem iba toľko, že znalosti teodícey a kresťanskej antropológie Š. Hríba sú približne na tej istej úrovni ako jeho znalostí ekleziológie.
A nakoniec chcem s uznaním dodať, že kniha má veľmi peknú, vkusnú a modernú grafickú úpravu.

František Vnuk (5.5.2014)